Považskobystričan
Fero Piaček, člen horolezeckého klubu Manín, má za sebou viac ako 700
vylezených ciest v horách a viac ako 100 prvovýstupov, no s
horolezectvom nechce ani po viac ako štyridsiatich rokoch lezenia celkom
prestať. K tomuto športu priviedol aj niekoľko nadšencov v našom regióne
a mnohí horolezci ho považujú za jedného z priekopníkov na Považí spolu
s ďalšími Ferovými kamarátmi - Jarom Zábojníkom, bratmi Čiernikovcami,
Jozefom Zigom, Milanom Meškom, Lacom Makayom, Vladom Valachom...
„K horolezectvu som sa dostal ako stredoškolák v 65.
roku. V učilišti vo Vrútkach sme mali vychovávateľov, ktorí nás viedli v
turistickom oddieli. Chodili sme aj do Vysokých Tatier. Pri
vysokohorskej turistike som si povedal, že všetky kopce ako turista
zliezť nemôžem, čo ma mrzelo. Dospel som k názoru, že by som mal získať
aj nejaké skúsenosti z horolezectva. Začínal som s kamarátom z Rajeckých
Teplíc liezť na Slnečných skalách, neskôr v Manínskej tiesňave. Potom
som sa spoznal s Lacom Makayom starším, ktorý bol členom klubu a
inštruktorom horolezectva v Považskej Bystrici, a tak som sa k nim
pridal. Práve Laco ma veľa naučil,“ spomína si Fero.
Pochádza z Plevníka a rodičia pre tento druh športu, ako ľudia z dediny,
nemali veľké pochopenie. Občas sa Fero dočkal od otca poznámky, že keby
chodil do hory aspoň na drevo, vedel by to pochopiť, ale takto...
Rodičia mu však vyslovene nič nezakazovali. Mama sa dokonca pokúšala
splniť chlapcovi veľký sen, keď mu kúpila vibramky. „Strašne som po nich
túžil. Vtedy sa liezlo v nich. Boli dosť drahé, stáli 180 korún. Na celý
mesiac mi rodičia dávali na internát päťdesiat korún, takže 180 bolo
naozaj dosť. Mama nemala peniaze, ale chcela mi urobiť radosť, a tak mi
kúpila polovičné, ktoré boli lacnejšie. Bol som jej vďačný a zároveň mi
bolo do plaču. Nerátalo sa mi mať polovičné,“ hovorí o prístupe rodičov
a dodáva, že by ho v žiadnom prípade neodradili.
Horolezectvo – boj so živlami
Horolezectvo je podľa Fera nielen o športovom výkone, ale aj o boji s
nevyspytateľnými prírodnými živlami. Horúce chvíle zažil napríklad na
Užbe v Kaukaze. „Spolulezec Juro vtedy spadol, a to tak nešťastne, že
dopadol mačkami rovno na štand, kde som mal zapnutý batoh. Ten zletel
dolu do doliny. V batohu bol spacák a niektoré iné veci, našťastie nie
varič. Ak by sme prišli aj o ten, hrozilo by nám, že na hore zostaneme.
Človek totiž vydrží bez jedla, ale nie bez vody. V horách ju treba
roztápať z ľadu. Lenže na čom, keď nie je varič? Vydržíš bez nej tak tri
dni, ale si slabý, nevládzeš. A to nie je dobré,“ spomína si Fero.
Najhoršia vraj bola noc, keď ostatní spali.„Sedel som na batohu, nadával
som, spieval a tak...,“ len neochotne sa vracia k detailom Fero. Zaspať
nemohol, už by sa možno nezobudil. Bolo treba vydržať v zime, vetre, pri
mínus 24 °C vo výške 4000 metrov. „Zimu vydržíš. Je však zlé, ak sa k
nej pridá ešte nepríjemný vietor, pred ktorým sa nemáš kde schovať.
Vtedy pomôže záhrab v snehu,“ hovorí o tom, ako sa v horách bojuje často
doslova o život. Strach podľa neho človek mať musí alebo skôr rešpekt
pred tým, čo príroda v svojej sile, mohutnosti a nepredvídateľnosti
dokáže. Nesmie však prepadnúť panike. Dôležité je zachovať si chladnú
hlavu. Strach by mal podľa Fera človeka skôr vyprovokovať k tomu, aby
konal. „Každú chvíľu môže na teba niečo padnúť, ľadový serák, kus skaly,
ktorá sa utrhne, preboriť sa môže tenučká škrupina ľadu pod nohami a
môžeš zletieť do ľadovej špáry hlbokej aj niekoľko sto metrov... Zlé sa
ti však môže stať aj na ulici či v práci. Všade, záleží veľa od
skúseností, tiež šťastia a druhých ľudí. V živote, aj v horách,“ dodáva.
Hrôza v Alpách
Fero si spomína aj na jeden zo svojich zážitkov v Alpách s kamarátom
Robom Kukučkom a dvoma ďalšími horolezcami z Bratislavy a Kežmarku,
ktorí sa k nim na chvíľu počas cesty pridali. Vznikol vtedy menší spor
kvôli tomu, či sa budú počas cesty cez ľadovú pláň naväzovať na spoločné
lano. Fero vedel, že cesta môže byť kvôli trhlinám nebezpečná, a tak na
tom trval. „Mal som už svoje skúsenosti. Tibor však zaprotestoval, že je
to zbytočné. Nakoniec sme ho presvedčili a naviazali sme sa všetci.
Trhlina v zmrznutom snehu, ktorá môže byť hlboká aj niekoľko sto metrov,
je veľmi zradné miesto. Často je zaviata tenkou škrupinou, po ktorej
prejdú dvaja, traja ľudia a vydrží a pri ďalšom sa môže utrhnúť. Vtedy
to zrazu urobí žuch, a človeka niet,“ hovorí o zradnosti horských ciest
Fero. Tibor vtedy skončil v trhline dvakrát. Keby nebol naviazaný, z
tejto cesty by sa už pravdepodobne nevrátil. „Na chatu, odkiaľ sme
chceli vyraziť do steny, sme došli po zachraňovaní Tibinka až v noci. V
zime nie je obývaná. Vyspali sme sa a na druhý deň sme odpočívali. Bolo
nádherné
počasie bez jediného mráčika. Všetko začalo o desiatej večer.
Víchrica, sneženie... Nakoniec sme v železnej búde, ktorou mixoval
vietor deň i noc a takmer ju utrhol, stvrdli 12 dní. Hrôza! Keď bolo
niekomu z nás treba na záchod, jeden druhého sme ľutovali,“ dodáva už so
smiechom Fero. Horolezci našťastie našli nejaké kompóty, vínovicu a
zmrznuté víno. Hneď, ako sa obloha trochu roztrhla, rozhodli sa ísť
dole, lebo inak už nemohli. Namáhavej ceste predchádzalo
niekoľkohodinové hrabanie v snehu po pás, lebo lyže pred chatou celkom
zavialo. „Potom začalo pofukovať, čakala nás cesta plná trhlín v snehu
po kolená, v hmle a tme... Úsek, ktorý by sme inokedy zvládli za pár
hodín, sme išli dva dni. Nakoniec sme vôbec netušili, kam ideme,“
opisuje ťažkú cestu a hry prírody Fero. Druhú noc horolezci už
nevydržali napredovať, urobili si záhrab v snehu a rozhodli sa
prenocovať. Ani nevedeli kde, a tak ich mohla zasypať lavína. „Vtedy asi
pracovala intuícia. Ráno, keď som vystrčil hlavu zo záhrabu, rovno nad
nami som zbadal vedenie lanovky. Vyšli sme hore a na medzistanici sme sa
dozvedeli, že po dvoch Čechoslovákoch je už vyhlásené pátranie.“ To, že
do steny Fero aj s kamarátom vôbec nešiel, bolo vtedy šťastné
rozhodnutie. Možno by sa už nevrátili.
Kedysi viac dobrodružstva, dnes väčší výkon
Fero bol v 81. roku s národnou expedíciou aj na Kančenjunge. Ako však
sám hovorí, najväčšie lezecké úspechy má z oblasti Mount Blancu, z
Bergela v Alpách na hraniciach
Talianska a Švajčiarska, zo západného Ťan Šanu v Kirgizskej
republike a z Kaukazu. Prečo si tieto oblasti cení najviac? „To bolo
skutočné horolezectvo. Ak sa naozaj lezie, nie chodí po kopcoch s
lyžiarskymi paličkami. Himaláje si dnes napríklad môže dovoliť už každý,
kto má peniaze, ale to je veľakrát len vysokohorská turistika vo vyšších
horách, nie lezenie. Nezavrhujem to, sú to výkony, ale nie je to pre mňa
pravé horolezectvo,“ objasňuje Fero. Horolezec podáva podľa Fera trochu
iný výkon. Ani on by však nemal preceňovať svoje sily, mal by vedieť
odhadnúť, čo zvládne, čo nie. Čím vyššia je hora, tým je to
obtiažnejšie. „Oveľa viac horolezcov zahynie vo vyšších výškach. Čím je
nadmorská výška väčšia, tým je aj väčšie riziko. Ťažšie sa človeku
dýcha, má to vplyv na psychiku, pridáva sa únava po výkone... V tomto
stave vyčerpanosti sa často dostávaš do situácie, že nekonáš tak ako v
bežných podmienkach. Myslenie je akoby spomalené, niekoľkokrát si treba
v hlave obracať, či to, čo si urobil, je dobre. Keď som napríklad robil
zostup na Kančí, bol som už veľmi unavený a niekoľkokrát som si musel
kontrolovať, či som sa správne uviazal,“ hovorí Fero o špecifických
podmienkach v najvyšších horách.
Fero je aj lokalpatriot a hovorí, že krásne cesty sú v Manínskej
tiesňave. Na prvovýstupy má tiež svoj názor. „Kedysi, keď sme chceli
urobiť nejakú cestu a umiestniť na ňu istenia, nikdy sme to nerobili
tak, že sme najprv zlanili, aby sme zistili, či sa to vôbec dá liezť.
Ani nás to nenapadlo. Vždy sme išli odspodu. Teraz sa lezú cesty väčšej
obtiažnosti, to je pravda, ale vtedy sme zas liezli s tým, že sme
nevedeli, do čoho ideme. A mali sme len skoby, nebolo na zaistenie, ani
zakladačky, ani vklínence, aby si sa mohol v stene zaistiť,“ spomína si
Fero. V lezení bolo viac dobrodružstva a prekvapenia, čo dnes chýba, ale
na druhej strane s novým spôsobom lezenia, ktorý prišiel ku nám z
Francúzska, dochádza k nárastu výkonnosti v lezení. „Kedysi sa
hovorilo, že ťažká cesta, to bola kedysi už sedmička, sa zospodu nedá
vyliezť. Dnes sa lezie často aj bez istenia,“ dodáva Fero. Hranica toho,
čo sa dá liezť, sa posúva stále vyššie. Posúva sa výkon, ale menej sa
poznávajú hory, skaly, príroda, čo kedysi išlo s horolezectvom ruka v
ruke.
Evka je fantastická žena, zvykla si
Keď sa ho pýtame na to, prečo horolezectvo nechal jeho kamarát Jano
Martiniak, odpovedá jednoducho: „Oženil sa.“ Ferova žena Evka si zvykla
na to, čo jej manžel robí, naučila tolerovať jeho nebezpečnú záľubu. „Je
v tomto smere vynikajúca baba, nikdy mi to nezazlievala,“ zdôveruje sa
Fero. Občas sa síce stretol s mlčaním a nevypovedanou zlou náladou, za
ktorou sa skrýval možno aj strach o manžela, ale nakoniec všetko prešlo.
„Nevie sa, našťastie, na dlho uraziť. Tak väčšinou hodinu. Počas nášho
manželstva sme sa na seba nehnevali dlhšie ako jeden deň,“ dodáva Fero.
Je svojej žene vďačný, že mu lásku k horám nezakazovala. Prežil v nich
aj veľa zábavy, našiel si skutočných priateľov na celý život, má na čo
spomínať...
Fero Piaček má dvoch synov a dnes už je aj dedo. Má vnuka a vnučku. Jeho
synovia sa tiež pokúšali liezť, tento druh športu im však neučaroval
natoľko, aby pri ňom zotrvali tak dlho ako ich otec. Teda prakticky celý
život, lebo Fero tvrdí, že to, s čím sa nedokáže v živote celkom
rozlúčiť, je práve lezenie.