Ferko Piaček

Na začiatok ] Hore ]

 

Fero Piaček by nikdy nechcel celkom skončiť s horolezectvom

Považskobystričan Fero Piaček, člen horolezeckého klubu Manín, má za sebou viac ako 700 vylezených ciest v horách a viac ako 100 prvovýstupov, no s horolezectvom nechce ani po viac ako štyridsiatich rokoch lezenia celkom prestať. K tomuto športu priviedol aj niekoľko nadšencov v našom regióne a mnohí horolezci ho považujú za jedného z priekopníkov na Považí spolu s ďalšími Ferovými kamarátmi - Jarom Zábojníkom, bratmi Čiernikovcami, Jozefom Zigom, Milanom Meškom, Lacom Makayom, Vladom Valachom...

„K horolezectvu som sa dostal ako stredoškolák v 65. roku. V učilišti vo Vrútkach sme mali vychovávateľov, ktorí nás viedli v turistickom oddieli. Chodili sme aj do Vysokých Tatier. Pri vysokohorskej turistike som si povedal, že všetky kopce ako turista zliezť nemôžem, čo ma mrzelo. Dospel som k názoru, že by som mal získať aj nejaké skúsenosti z horolezectva. Začínal som s kamarátom z Rajeckých Teplíc liezť na Slnečných skalách, neskôr v Manínskej tiesňave. Potom som sa spoznal s Lacom Makayom starším, ktorý bol členom klubu a inštruktorom horolezectva v Považskej Bystrici, a tak som sa k nim pridal. Práve Laco ma veľa naučil,“ spomína si Fero.
Pochádza z Plevníka a rodičia pre tento druh športu, ako ľudia z dediny, nemali veľké pochopenie. Občas sa Fero dočkal od otca poznámky, že keby chodil do hory aspoň na drevo, vedel by to pochopiť, ale takto... Rodičia mu však vyslovene nič nezakazovali. Mama sa dokonca pokúšala splniť chlapcovi veľký sen, keď mu kúpila vibramky. „Strašne som po nich túžil. Vtedy sa liezlo v nich. Boli dosť drahé, stáli 180 korún. Na celý mesiac mi rodičia dávali na internát päťdesiat korún, takže 180 bolo naozaj dosť. Mama nemala peniaze, ale chcela mi urobiť radosť, a tak mi kúpila polovičné, ktoré boli lacnejšie. Bol som jej vďačný a zároveň mi bolo do plaču. Nerátalo sa mi mať polovičné,“ hovorí o prístupe rodičov a dodáva, že by ho v žiadnom prípade neodradili.
Horolezectvo – boj so živlami
Horolezectvo je podľa Fera nielen o športovom výkone, ale aj o boji s nevyspytateľnými prírodnými živlami. Horúce chvíle zažil napríklad na Užbe v Kaukaze. „Spolulezec Juro vtedy spadol, a to tak nešťastne, že dopadol mačkami rovno na štand, kde som mal zapnutý batoh. Ten zletel dolu do doliny. V batohu bol spacák a niektoré iné veci, našťastie nie varič. Ak by sme prišli aj o ten, hrozilo by nám, že na hore zostaneme. Človek totiž vydrží bez jedla, ale nie bez vody. V horách ju treba roztápať z ľadu. Lenže na čom, keď nie je varič? Vydržíš bez nej tak tri dni, ale si slabý, nevládzeš. A to nie je dobré,“ spomína si Fero. Najhoršia vraj bola noc, keď ostatní spali.„Sedel som na batohu, nadával som, spieval a tak...,“ len neochotne sa vracia k detailom Fero. Zaspať nemohol, už by sa možno nezobudil. Bolo treba vydržať v zime, vetre, pri mínus 24 °C vo výške 4000 metrov. „Zimu vydržíš. Je však zlé, ak sa k nej pridá ešte nepríjemný vietor, pred ktorým sa nemáš kde schovať. Vtedy pomôže záhrab v snehu,“ hovorí o tom, ako sa v horách bojuje často doslova o život. Strach podľa neho človek mať musí alebo skôr rešpekt pred tým, čo príroda v svojej sile, mohutnosti a nepredvídateľnosti dokáže. Nesmie však prepadnúť panike. Dôležité je zachovať si chladnú hlavu. Strach by mal podľa Fera človeka skôr vyprovokovať k tomu, aby konal. „Každú chvíľu môže na teba niečo padnúť, ľadový serák, kus skaly, ktorá sa utrhne, preboriť sa môže tenučká škrupina ľadu pod nohami a môžeš zletieť do ľadovej špáry hlbokej aj niekoľko sto metrov... Zlé sa ti však môže stať aj na ulici či v práci. Všade, záleží veľa od skúseností, tiež šťastia a druhých ľudí. V živote, aj v horách,“ dodáva.
Hrôza v Alpách
Fero si spomína aj na jeden zo svojich zážitkov v Alpách s kamarátom Robom Kukučkom a dvoma ďalšími horolezcami z Bratislavy a Kežmarku, ktorí sa k nim na chvíľu počas cesty pridali. Vznikol vtedy menší spor kvôli tomu, či sa budú počas cesty cez ľadovú pláň naväzovať na spoločné lano. Fero vedel, že cesta môže byť kvôli trhlinám nebezpečná, a tak na tom trval. „Mal som už svoje skúsenosti. Tibor však zaprotestoval, že je to zbytočné. Nakoniec sme ho presvedčili a naviazali sme sa všetci. Trhlina v zmrznutom snehu, ktorá môže byť hlboká aj niekoľko sto metrov, je veľmi zradné miesto. Často je zaviata tenkou škrupinou, po ktorej prejdú dvaja, traja ľudia a vydrží a pri ďalšom sa môže utrhnúť. Vtedy to zrazu urobí žuch, a človeka niet,“ hovorí o zradnosti horských ciest Fero. Tibor vtedy skončil v trhline dvakrát. Keby nebol naviazaný, z tejto cesty by sa už pravdepodobne nevrátil. „Na chatu, odkiaľ sme chceli vyraziť do steny, sme došli po zachraňovaní Tibinka až v noci. V zime nie je obývaná. Vyspali sme sa a na druhý deň sme odpočívali. Bolo nádherné počasie bez jediného mráčika. Všetko začalo o desiatej večer. Víchrica, sneženie... Nakoniec sme v železnej búde, ktorou mixoval vietor deň i noc a takmer ju utrhol, stvrdli 12 dní. Hrôza! Keď bolo niekomu z nás treba na záchod, jeden druhého sme ľutovali,“ dodáva už so smiechom Fero. Horolezci našťastie našli nejaké kompóty, vínovicu a zmrznuté víno. Hneď, ako sa obloha trochu roztrhla, rozhodli sa ísť dole, lebo inak už nemohli. Namáhavej ceste predchádzalo niekoľkohodinové hrabanie v snehu po pás, lebo lyže pred chatou celkom zavialo. „Potom začalo pofukovať, čakala nás cesta plná trhlín v snehu po kolená, v hmle a tme... Úsek, ktorý by sme inokedy zvládli za pár hodín, sme išli dva dni. Nakoniec sme vôbec netušili, kam ideme,“ opisuje ťažkú cestu a hry prírody Fero. Druhú noc horolezci už nevydržali napredovať, urobili si záhrab v snehu a rozhodli sa prenocovať. Ani nevedeli kde, a tak ich mohla zasypať lavína. „Vtedy asi pracovala intuícia. Ráno, keď som vystrčil hlavu zo záhrabu, rovno nad nami som zbadal vedenie lanovky. Vyšli sme hore a na medzistanici sme sa dozvedeli, že po dvoch Čechoslovákoch je už vyhlásené pátranie.“ To, že do steny Fero aj s kamarátom vôbec nešiel, bolo vtedy šťastné rozhodnutie. Možno by sa už nevrátili.
Kedysi viac dobrodružstva, dnes väčší výkon
Fero bol v 81. roku s národnou expedíciou aj na Kančenjunge. Ako však sám hovorí, najväčšie lezecké úspechy má z oblasti Mount Blancu, z Bergela v Alpách na hraniciach Talianska a Švajčiarska, zo západného Ťan Šanu v Kirgizskej republike a z Kaukazu. Prečo si tieto oblasti cení najviac? „To bolo skutočné horolezectvo. Ak sa naozaj lezie, nie chodí po kopcoch s lyžiarskymi paličkami. Himaláje si dnes napríklad môže dovoliť už každý, kto má peniaze, ale to je veľakrát len vysokohorská turistika vo vyšších horách, nie lezenie. Nezavrhujem to, sú to výkony, ale nie je to pre mňa pravé horolezectvo,“ objasňuje Fero. Horolezec podáva podľa Fera trochu iný výkon. Ani on by však nemal preceňovať svoje sily, mal by vedieť odhadnúť, čo zvládne, čo nie. Čím vyššia je hora, tým je to obtiažnejšie. „Oveľa viac horolezcov zahynie vo vyšších výškach. Čím je nadmorská výška väčšia, tým je aj väčšie riziko. Ťažšie sa človeku dýcha, má to vplyv na psychiku, pridáva sa únava po výkone... V tomto stave vyčerpanosti sa často dostávaš do situácie, že nekonáš tak ako v bežných podmienkach. Myslenie je akoby spomalené, niekoľkokrát si treba v hlave obracať, či to, čo si urobil, je dobre. Keď som napríklad robil zostup na Kančí, bol som už veľmi unavený a niekoľkokrát som si musel kontrolovať, či som sa správne uviazal,“ hovorí Fero o špecifických podmienkach v najvyšších horách.
Fero je aj lokalpatriot a hovorí, že krásne cesty sú v Manínskej tiesňave. Na prvovýstupy má tiež svoj názor. „Kedysi, keď sme chceli urobiť nejakú cestu a umiestniť na ňu istenia, nikdy sme to nerobili tak, že sme najprv zlanili, aby sme zistili, či sa to vôbec dá liezť. Ani nás to nenapadlo. Vždy sme išli odspodu. Teraz sa lezú cesty väčšej obtiažnosti, to je pravda, ale vtedy sme zas liezli s tým, že sme nevedeli, do čoho ideme. A mali sme len skoby, nebolo na zaistenie, ani zakladačky, ani vklínence, aby si sa mohol v stene zaistiť,“ spomína si Fero. V lezení bolo viac dobrodružstva a prekvapenia, čo dnes chýba, ale na druhej strane s novým spôsobom lezenia, ktorý prišiel ku nám z Francúzska, dochádza k nárastu výkonnosti v lezení. „Kedysi sa hovorilo, že ťažká cesta, to bola kedysi už sedmička, sa zospodu nedá vyliezť. Dnes sa lezie často aj bez istenia,“ dodáva Fero. Hranica toho, čo sa dá liezť, sa posúva stále vyššie. Posúva sa výkon, ale menej sa poznávajú hory, skaly, príroda, čo kedysi išlo s horolezectvom ruka v ruke.
Evka je fantastická žena, zvykla si
Keď sa ho pýtame na to, prečo horolezectvo nechal jeho kamarát Jano Martiniak, odpovedá jednoducho: „Oženil sa.“ Ferova žena Evka si zvykla na to, čo jej manžel robí, naučila tolerovať jeho nebezpečnú záľubu. „Je v tomto smere vynikajúca baba, nikdy mi to nezazlievala,“ zdôveruje sa Fero. Občas sa síce stretol s mlčaním a nevypovedanou zlou náladou, za ktorou sa skrýval možno aj strach o manžela, ale nakoniec všetko prešlo. „Nevie sa, našťastie, na dlho uraziť. Tak väčšinou hodinu. Počas nášho manželstva sme sa na seba nehnevali dlhšie ako jeden deň,“ dodáva Fero. Je svojej žene vďačný, že mu lásku k horám nezakazovala. Prežil v nich aj veľa zábavy, našiel si skutočných priateľov na celý život, má na čo spomínať...
Fero Piaček má dvoch synov a dnes už je aj dedo. Má vnuka a vnučku. Jeho synovia sa tiež pokúšali liezť, tento druh športu im však neučaroval natoľko, aby pri ňom zotrvali tak dlho ako ich otec. Teda prakticky celý život, lebo Fero tvrdí, že to, s čím sa nedokáže v živote celkom rozlúčiť, je práve lezenie.

horizontal rule

HK MANÍN  Centrum  900/99  Považská Bystrica 01701   ( 0905  331980   * klub@hkmanin.sk