Prvú vlastnú osmu a karabínu kúpil za deväťsto korún. Bola to základná, pre neho nesmierne vzácna časť horolezeckého výstroja a ... „Bolo to z našetrených peňazí od babiek a niečo mi doložili rodičia. Mal som obrovskú radosť. Kupoval som ich spolu s otcom, ktorý to nebral až tak vážne. Myslel si, že ma horolezectvo čoskoro omrzí. Mýlil sa a je šťastný, že to tak nakoniec nie je,“ usmieva sa Ján Šofránko, devätnásťročný študent SOU strojárskeho v Považskej Bystrici, člen horolezeckého klubu Manín, spomínajúc na svoju prvú investíciu do horolezectva. Keď sa spýtate tohto dosť uzavretého mladíka, ktorý o sebe hovorí len veľmi nerád, veď aj pri rozhovore sme ho museli poriadne lámať, prečo ho oslovil práve tento druhu športu, bez rozmýšľania odpovie: „Je to zmysel života, som to ja.“ Jano lezie už piaty rok. Rodičia ho podporujú, aj oni sú športovo založení. „Mama? Či sa bojí? No, neviem, asi sa bojí, no, určite. Nič mi však nevyčíta. Podporuje ma aj s otcom,“ konštatuje Jano. Podľa neho sú rodičia radi, že si našiel ich syn životnú náplň, sebarealizáciu.
Horolezectvo urobilo z chlapca chlapa, vie byť rozvážny
Prvýkrát sa na naozajstné lezenie dostal Jano s Lacom Makayom. Bolo to na Prečínskej ihle. „Mal som čudný pocit. Nebol to však strach, skôr očakávanie, zvláštny druh nadšenia, keď človek dostane niečo, po čom veľmi túži,“ spomína si Jano s úsmevom. Priznáva, že vtedy nevedel o lezení skoro nič. Kam položiť nohu, čoho sa chytiť, ako je to s istením ... ? Všetko sa musel učiť. „Pokyny doberaj, povoľ, mi nič nehovorili,“ dodáva. No Laco bol trpezlivý a vyplatilo sa, že hneď neušiel. Lezenie ho chytilo. „ Začínal som chaoticky, do všetkého som bol hŕŕ, a ono sa to v horách nevypláca. Vďaka horolezectvu som sa naučil byť rozvážny,“ hodnotí svoje začiatky a zmenu seba samého. A prečo ho strmé kopce tak lákajú? Je ťažké ich pokoriť, niekedy treba so skalou tvrdo bojovať. A vtedy má človek veľa času na rozmýšľanie a v hlave sa rodia aj ťažko zodpovedateľné otázky ako: „Prečo žijú ľudia tak, ako žijú, je naša civilizácia na úrovni, prečo človek koná tak, ako koná, a potom sa dusí v kultúre, ktorú si sám vytvoril, prečo sme tu?“ Jano vníma hory viacerými zmyslami. Vysvetlil nám, že počas lezenia si oči na svoje veľmi neprídu. To až na záver. Človiečik, pechoriaci sa niekde hore do neznáma, vidí len skalu napravo, naľavo, pred sebou, pod sebou a hore oblohu, občas, niekedy aj nič, veľké sivo-biele nič. Fantastický je však zvuk vetra, ktorý sa vám ozýva vždy inak. Najkrajšie znie vtedy, keď sa oprie do trsov suchej trávy. Je to zvuk píšťal doplnený jemnou rytmikou.
Na Petit Dru poznal poriadny strach
Bolo to vo francúzskych Alpách. Jano aj s dvoma kamarátmi z Trenčína liezol Americkú direktu na vrchu Petit Dru. Začiatok bol fajn. Liezli síce po holej skale s malými stupmi a špárou, ale postupovali v pohode. Prvých 900 metrov. Posledných tristo bol zlý sen. Nasledoval po tom, čo sa zhupom na lane popri holej stene dostala trojica cez uzučký balkón. „Ani samotný zhup nebol bohviečo. Putujete v poloblúku, visiac na lane, popri studenej skale asi dvadsať metrov. Pod nohami uzučký balkón a ďalej dolu holá deväťstometrová strmá prepadlina, nad vami tiež len holá skala. No proti tomu, čo nás čakalo, to bolo fajn,“ vysvetľuje Jano. Najhorší bol vraj úsek, ktorý nasledoval po päťdesiatich metroch, keď sa dostali po prekonaní balkóna na úzky previs. Ďalej sa liezlo neuveriteľne ťažko. Skala bola rozbitá, rozdrobená na jemný, sivý piesok. Ten sa šmýkal pod nohami, drobil v rukách, ktoré sa tiež kĺzali po skale dolu, nikde sa nedalo poriadne zachytiť, chýbali stupy. „Videl som len sivú skalu, hranu nad sebou, kde som sa mal dostať a oblohu. Taký psychický tlak som ešte nezažil. Vtedy som poznal, čo je to strach. Nie však o seba. O všetkých. Keby som niečo urobil zle, čosi by sa stalo, zostali by sme tam všetci. Prvýkrát som pochopil, aká je to hrozná ťažoba rozhodnúť sa sám za seba s pocitom, že zlé rozhodnutie môže ublížiť niekomu inému,“ hovorí o tom, aká ťažká je cesta k zodpovednosti v horách.
A čo bol pre chalanov ozaj šok? Keď sa nakoniec šťastne vrátili do tábora v mestečku Chamomix, oznámili im, že časť steny, po ktorej liezli, sa utrhla. Stačilo vybrať sa na horu o deň neskôr a chalani by na vrchu Petit Dru zostali naveky. Hora im pripravila ešte jedno nepríjemné prekvapenie na záver, pri zostupe. Museli totiž prejsť cez žľab, v ktorom ich doslova „ostreľovala šutrákmi“. Občas ich počuli svišťať rovno za hlavami.. „Nie je to nič príjemné ocitnúť sa v takejto paľbe kameňov, ktoré sa rútia dolu,“ zdôveruje sa nám Jano.
Keď sa darí, tak sa darí
A zadarilo sa raz aj Janovi, keď liezol s kamarátom Dinom, od ktorého sa učí, Svišťov štít v Tatrách. Vtedy to však bolo tak trochu aj na smiech. „Keď sme zostupovali, chcel, aby som mu hodil lano. Zložil som batoh, vytiahol som lano a zrazu šups. Nejako nešťastne sa mi zošmyklo z ruky a skončilo v doline. Našťastie Dino mal up šnúrky. Otvoril batoh, vytiahol šnúrky a zrazu šups. Chvíľa nepozornosti a dlhšia skončila dole v doline. Tomu sa hovorí, keď sa darí, tak sa darí,“ smeje sa Jano. Lano chalani nakoniec našli. Aj bez neho sa im našťastie podarilo zliezť dole bez akejkoľvek ujmy na zdraví.
Podobne je to aj s babami. Tu sa podľa toho, čo nám Jano povedal, tiež akosi nedarí. „Neviem, ja sa s babami akosi veľmi nerozprávam. Podaktoré miestne krčmy, kde väčšinou mladí chodia, práve nemusím. Mám svoju kultúru. Nesnažím sa presúšať na verejnosti, ukazovať,“ zdôveruje sa a neskôr dodáva, že v tomto meste sa ťažko hľadá spriaznená duša. Na to, či hľadá dievča - horolezkyňu, však Jano dodáva: „No, nechcel by som ženu, ktorá lozí. Som rád, keď mám kľud. Jasne, poteším sa, ak sú na spoločenských akciách nejaké dievčatá, ono je to potom celkom iné. Ale žena spolu so mnou na lane. To asi nie.“
Veľký sen? Eiger.
Kopce opradené tajomstvom lákajú Jana najviac. Jeho veľkým snom je výstup na severnú stenu Eigeru vo Švajčiarsku. Je to dosť ťažká a náročná cesta. Zomrelo tu vraj niekoľko horolezcov. Jano nám povedal, že kedysi dávno miestny panovník výstupy na túto horu pre jej zlú povesť aj zakázal. Prečo teda Eiger? „Neviem, ten kopec ma veľmi priťahuje. Je mi sympatický. A severná stena možno preto, že neznášam teplo. To už radšej nech je poriadna zima,“ dodáva so smiechom Jano. Príprava na takýto výstup však nie je jednoduchá. Naviac, všetko je aj otázkou financií, ktoré Jano zúfalo zháňa. Všetko zatiaľ obetuje pre horolezectvo. Každú korunu, ktorú si zarobí, aj všetok voľný čas. Tento šport je veľmi nebezpečný, ale Jano sa v ňom našiel. „Ako žiak bol tiež taký trochu mĺkvy, veľa toho nenarozprával. A tvrdohlavý. Keď si niečo zaumienil, bolo ťažké presvedčiť ho, že je to inak,“ opisuje ho bývalá triedna učiteľka zo základnej školy. Tá tvrdohlavosť, teraz však už doplnená chlapskou rozvahou, sa mu teraz v horách určite zíde. Koniec-koncov, aj kopce si volí také, ako je on sám, tie najtvrdohlavejšie.
 

Podľa rozprávania Jána Šofránka napísala B. Pitoňáková
Foto Ján Šofránko

.... ďalší čánok o Janovi z novin MY