[ Na začiatok ] [ Hore ]

JUHOSLÁVIA – JULSKÉ ALPY

         V našej zamknutej republike nastal pokrok. Vedenie KSČ sa rozhodlo, že horolezcov pustí do Julských Alp. Ja som v tej dobe mal funkciu v ústrednom výbore Horskej služby, ktorý mal sídlo v Prahe. Tam som mal veľmi dobrú pozíciu, lebo som bol človek z terénu. Často som mal pripomienky, ktorými som vyvracal úradnícke názory funkcionárov z Prahy. Na jednom zo zasadnutí, ktoré bývalo každý mesiac, sme schválili aj prvú nomináciu na horolezecký zájazd do Julských Alp. Bola to partia horolezcov z Prahy ale ja som  nikoho z nich som nepoznal, preto som oponoval schvaľovaniu neznámych ľudí, keď si zájazd platia sami, ale také bolo nariadenie.

            Partia horolezcov sa vrátila a jej vedúci bol prizvaný na naše predsedníctvo, aby nám zreferoval o priebehu zájazdu. Ja som politické otázky často prerušoval odbornými. Dozvedel som sa, že táborili pri Aljaževom dome pod severnou stranou Triglavu. Severná strana Triglavu má 1 a ½ km šírku a 1 km výšku. Je tam množstvo horolezeckých ciest. Žiaľ, celé horstvo je z vápenca, ktorý sa drobí a skoby v ňom nedržia. Ale je to krásne horstvo a pre horolezcov je potrebné ho poznať. Pri lezení prekáža veľká teplota a preto sa vyhľadávajú na lezenie najviac severné steny. Po vypočutí vedúceho zájazdu sme hneď schvaľovali ďalší zájazd z Liberca. Mal ho viesť môj dobrý známy Vladimír Procházka prezývaný Chroust. Neváhal som: „Prosím, aby som bol do zájazdu pripísaný aj so svojím spolulezcom.“

            Zraz sme mali v Prahe. Do Juhoslávie sme cestovali vlakom a potom 12 km z Mojstrany na táborisko sme šliapali v neznesiteľnej horúčave s veľkými batohmi po tvrdej štrkovej ceste peši. Okrem Chrousta a môjho spolulezca Laca som vo výprave nepoznal nikoho. Po zariadení sa na táborisku sme sa išli pozrieť so spolulezcom do chaty Aljaževov dom. Prisadli sme si ku skupine miestnych horolezcov, aby sme sa od nich niečo dozvedeli o súčasnej situácii. Chlapi boli ochotní a poradili nám dobré horolezecké cesty. Boli to inštruktori horolezeckej školy, ktorá práve prebiehala na Aljaževom dome. Trošku sme aj popili a skamarátili sme sa. Najlepšie som rozumel Danilovi, ktorý bol Slovinec z Mariboru. Na druhý deň nám doporučili cestu na Triglav, klasifikáciu IV. Danilo mal liezť so svojimi zverencami neďaleko našej cesty klasifikáciu III. Dohovorili sme si na ráno schôdzku, aby nám ukázal nástup do cesty, lebo vtedy žiadne mapy ani sprievodcovia neexistovali. Ráno sme sa stretli a išli spolu pod stenu Triglavu. Tu nám Danilo popísal cestu a opustil nás. Po vylezení na Triglav sme počkali na Danila, ktorý mal na starosti 3 trojice účastníkov kurzu, čiže 9 ľudí. Spolu sme potom zostúpili cez sedlo Luknja späť na táborisko. Večer sme zase posedeli v chate a Danilo mi ponúkol, že v nedeľu mu príde kamarát a chcú vyliezť Čopov steber (Čopov pilier) klasifikácia VI. Je to veľmi ťažké lezenie, ale dúfa, že sa im to podarí vyliezť za jeden deň, lebo jeho kamarát musí ísť v pondelok ráno do práce. Pozrel som sa spýtavo na môjho kamaráta Laca. Nevedeli sme sa rozhodnúť. V tatranskej žule sme už mali za sebou niekoľko ťažkých ciest klasifikácie VI, ale tu vo vápenci si to asi treba dobre premyslieť. Uvedomil som si však, že pôjdeme za Danilom a v tom som už videl polovičnú výhru. Bez súhlasu Laca som prikývol, áno, súhlasím.

Vyrazili sme. Danilo so svojím spolulezcom nasadili pri chôdzi pod stenu také rýchle tempo, že som sa až  zadúšal. Až po týždni som si uvedomil, že všetci horolezci a hádam aj všetci ľudia tu majú omnoho rýchlejší pohyb, tak ako my doma.

Pod stenou sme si vybalili z kletrákov materiál, naviazali sa a nastúpili do steny. Danilo s partnerom nezmiernili tempo ani v stene. Asi po troch lanových dĺžkach nám oznámili, že ideme moc pomaly a partner Danila musí chytiť večerný vlak do Mariboru, preto oni pôjdu svojím tempom a my aby sme išli svojím. Cesta sa síce volala Čopov pilier ale nebol to výrazne znateľný pilier. Striedali sa terény ako žľaby, hrany, steny. Na každom štande sme museli špekulovať kade ďalej, lebo Danilo už bol ďaleko. Pred nami bola hladká skalná stena vysoká asi 30 metrov. Pustil som sa do nej. Už od začiatku to išlo veľmi ťažko. Do výšky 15 m to bola kompaktná úplne kolmá stena. Žiadna puklina na skobu. Teraz čo? Nevedel som sa vrátiť. S veľkým rizikom sa mi to podarilo a stratili sme pri tom asi dve hodiny. Laco, ktorý stál na štande, ma istil a zároveň hľadal možnosť ďalšieho postupu. Naraz zbadal na skalnom machu červenú bavlnku a Danilov spolulezec mal červenú chlpatú blúzu, oblečenú len tak, bez košele.

Bol som šťastný, keď sa mi podarilo zliezť naspäť k Lacovi. Prehodili sme istenie a dopredu šiel Laco, hľadajúc červené bavlnky. Aj sa nám to celkom darilo. Čas pokročil a ešte sme neboli pri kľúčovom bode cesty. A bolo už podvečer, keď sme sa k nemu dostali. V duchu som sa rozmýšľal, čo urobiť. Či sa vrátiť alebo pokračovať. Sedeli sme v malom skalnom výklenku a jedli prvý raz od rána. Pred nami bol traver o ktorom mi Danilo rozprával.

Keď sa pán Čop vrátil z koncentráku, vybral sa na túto cestu, ktorú mal už dávno vyhliadnutú, aj so svojou priateľkou, ktorá sa tiež vrátila z koncentráku. Chcel urobiť prvovýstup na oslavu návratu. Vybrali sa do nej v zime. Postupovali bez problémov až po tento traverz. Jeho spolulezkyňa nevedela traverz preliezť. Dostala z neho šok. Nezostávalo mu nič iné, ako zatĺcť pár skôb, uviazať partnerku napevno ku skobám a uzly začúrať. Tie zamrznú a nebude ich môcť rozviazať. Traverz preliezol sám tak, že si ľahol chrbtom na dolnú hladkú rímsu, nohami sa oprel do previsu a rukami malými posunmi sa po centimetroch dostal asi po deväťmetrovej rímse na jej koniec. Vyšiel na Triglav a zišiel dolu do Aljaževa domu pre pomoc. Na druhý deň okolo obeda partnerku z jej výklenku vyslobodili.

Rozhodli sme sa pre postup. Aj keď sme boli unavení cítil som, že som v dobrej kondícii. Urobili sme zo skôb 100% štand a pustil som sa do traverzu. Problém bol na začiatku, dostať sa po hladkej rímse poležiačky na chrbte tak ďaleko, aby som sa mohol nohami zakliesniť do malého previsu nado mnou. Ale po centimetroch som sa posúval, na chrbte s nohami nad hlavou. Prechod traverzu sa mi zdal večnosť. Nohy, zdvihnuté hore nad sebou, sa mi začali pomaly odkrvovať a tŕpnuť. Už som strácal nádej, až naraz som zbadal, že previs nado mnou už končí a na konci lávky, po ktorej som sa na chrbte posúval, som nahmatal veľkú starú skobu, do ktorej som sa hneď karabínou zapol. Traverz bol dlhý možno 20 m, ale pri pomalom posuve na chrbte sa mi zdalo, že som už prešiel 100 m. Nekonečne dlho mi to trvalo. Podarilo sa mi postaviť a zajasal som od radosti. Nad traverzom nás už čakal len ľahší terén na vrchol Triglavu. Ale ako zaistiť Laca? Uvedomoval som si, že keby vypadol, dostal by sa 10 až 12 metrov pod mňa. A ja som si ho netrúfal vytiahnuť len tak rukami. Dlho mi trvalo, dokiaľ som si spomenul, ako sa robí z karabín a lana kladkostroj. Podarilo sa mi ho urobiť a Laco sa pustil do traverzu. Ja, hoci som naňho nevidel, snažil som sa mu radiť ako na to. Po dlhej dobe sa objavil pri mne. Hurá, vyhrali sme! Ďalej sme pokračovali už potme a okolo polnoci sme vyšli na Triglav. Tu nás čakalo malé prekvapenie – plechová okrúhla búda, do ktorej sa dalo schovať pred chladom. V búde sa dalo stáť, ale sedenie pre dvoch ľudí, to bol veľký problém. Tak načo to kto staval? Dvierka to má také veľké ako na peci, takže sa cez ne dá do búdy pohodlne vojsť, stáť by tu mohli aj štyria ľudia, ale sedieť v nej bol problém. Vybalili sme naše malé zásoby, lebo sme počítali s určitosťou, že sa do večera vrátime. Po zjedení zásob sme pozorovali škárou kedy sa začne brieždiť. Veľmi dlho trvalo, kým sme zbadali prvé zriedenie tmy. Vyšli sme z búdy, pobalili materiál a pustili sa po chodníku cez sedlo Luknja späť do nášho tábora. Šli sme biedne, ako dvaja stroskotanci. Zakopávali sme o kamene a padali. Chodník cez sedlo Luknja bol veľmi strmý. Po zostupe pod stenu sa sklon chodníka zmiernil. Ako sme sa blížili k táborisku, zbadali sme, že na veľkom zblúdilom balvane sedí človek s veľkým ďalekohľadom. Sedel tam večer až do zotmenia a zase hneď ráno. Sledoval náš postup. Bol to Danilo. Robil si výčitky, že nás na cestu nahovoril a potom nám musel utiecť, lebo jeho partner Miťo Šír musel ráno do práce.

Povedali sme si, že budeme spať dva dni. Boli sme nesmierne unavení, odratí od skál pri pádoch na chodníku. Tábor bol skoro prázdny. Chroust bol doma. Vydezinfikoval nám rany na rukách a kolenách. Poprosili sme ho, aby nás nikto nebudil a ľahli si na spacák lebo už bolo moc teplo.

Poobede okolo tretej prišiel Danilo aj s nejakým starým dedkom. Nedali sa Chroustovi odbiť a zobudili nás. Danilo mi referoval: „Jožo, my sme zavolali ráno pánu Čopovi, že ste prví zahraniční horolezci, ktorí zliezli jeho cestu. On, hoci je už moc starý, vás prišiel pozdraviť a pozýva vás do chaty.“ Vstali sme, v potoku sme sa umyli a šli do chaty. V chate bol prestretý stôl pre osem ľudí. Starý pán Čop nás obradne privítal. Žiaľ, nič sme mu nerozumeli, všetko musel Danilo prekladať. Prisadli si k nám ešte starší inštruktori z kurzu a pán Čop mal pre nás nezrozumiteľný prejav. Potom vyložil na stôl veľký demižón vína a dve kytice ruží, ktoré on pestoval doma v záhrade. Spriatelili sme sa s mnohými inštruktormi – dobrými horolezcami.

Mierne pripití sme si uvedomovali, že zajtra nemôžeme ísť na horolezeckú túru, ale mohli by sme urobiť aspoň nejakú turistiku. Vedúci kurzu nám doporučil, aby sme išli na Jalovec. Po ceste z Jalovca uvidíme podstatnú časť Julských Alp. A hneď nám aj navrhol, že nám dá sprievodcu – jeho manželku, ktorá tiež robila inštruktora na kurze. Ráno o 5 ⁰⁰ zraz pred chatou. A zase sme málo spali a preto sme sa nemohli striasť únavy. Ale o 5 ⁰⁰ sme boli pred chatou. Náš nový priateľ, ktorý už mal prelezené Alpy, Kaukaz aj Himaláje, nám predstavil svoju manželku Jožicu a šli sme. Názvy chát a osád, ktoré sme prešli, si už nepamätám, ale si živo spomínam na Krajinskú Goru, v ktorej stojí socha Dr. Kugyho, ktorý objavil Julské Alpy po horolezeckej stránke. Čítal som od neho niekoľko kníh. Bol právnikom, botanikom, geológom aj horolezcom. Vytýčil v horstve mnoho chodníkov, ktoré sa vyznačkovali, zaistili skobami a reťazami a ostali nastálo, ako turistické chodníky. Okolie Krajinskej Gory mi pripadalo ako gýčovitá rozprávka. Domčeky rozsypané po okolitých svahoch, z každého komína vychádzal dym.

Z Krajinskej Gory sme zase začali stúpať. Vedeli sme, že nás čaká asi štvorhodinový výstup na Jalovec, ale pôjdeme prerušene, lebo na ceste je chata pod Špičkou a v tej prenocujeme. Asi po hodine chôdze sme našli skládku polien, pri ktorých bol nápis, že za vynesenie polena dostane turista na chate dva čaje. Pozreli sme sa s Lacom na seba a boli sme rozhodnutí vyniesť na chatu polená. Jožica nás zastavila. Samozrejme, že vynesieme starkému chatárovi polená, ale po ceste ich bude veľa odhodených. Tí, čo sa dole frajeria, dokážu doniesť poleno tak do pol cesty a potom ho nechajú na chodníku. Ďalej vysvetľovala, že len málo ľudí vynesie poleno len tak na pleci, ale ten, čo si upevní na kletrák, nemá s ním až také problémy. Starký potom ručne polená píli a kála, aby mohol na kuchynskom šporáku uvariť čaj. Čaj je tam drahý, lebo chata nemá vodu. Má v skale vysekanú nádobu – rezervár, do ktorej sú nasmerované všetky malé pramienky tečúce z Jalovca a tiež voda zo strechy chaty. Žiaľ, keď je sucho s vodou šetrí a na raňajky dostanete kúpiť len jednu šálku. Jožica mala pravdu. Okolo chodníka boli ponechávané polená, ktoré dosť kazili estetiku okolia chodníka. Asi po ďalšej hodine chôdze sme si upevnili na kletráky po jednom polene a takto sme pri zotmievaní dorazili na chatu.

Veľké bolo naše prekvapenie. Nečakali sme, že tu bude chata s nejakým komfortom, ale toto bola akoby väčšia šopa. Vo vnútri jedna miestnosť, v ktorej bola v zadnej časti postavená pričňa po celej šírke, akoby malé pódium. Na ľavej strane prednej steny bol kuchynský šporák a rozkladacia lavica, na ktorej spával chatár – staručký bezzubý starček so starodávnou fajkou v ďasniach. Pod rozkladacou lavicou mal svoju špajzu, tam si držal potraviny. Na chate sa dal kúpiť len čaj a prespať. Chata bola otvorená len v lete. Starého chatára na jar členovia klubu vyniesli do chaty a v jeseni, keď skončila sezóna, zase ho zniesli dole. Ja som bol najviac zvedavý na rezervár vody. Jožica mi ho šla ukázať. Otvor asi 1 x 1 m bol prikrytý ťažkým krytom. Pod ním dosť veľká miestnosť, ktorú vysekávali členovia klubu ručne jeden rok – každú nedeľu. Povrch strop – nechali neporušený.

Starký bol zvyknutý na ľudí a zhovorčivý. Porozprával nám históriu klubu a jeho činnosť v súčasnej dobe. On doma žije sám, tak im tu slúži zadarmo. Každú nedeľu mu donesú zásoby jedla na týždeň a v zime ho tiež zadarmo stravujú v školskej jedálni. Mal som prosbu. Chcel som vidieť východ slnka a poprosil som chatára, aby nás ráno zobudil. Spali sme len v trenkách, lebo aj tu v tejto výške nad 2500 m bolo horúce a dusno. Chata nemala okná, lebo celá jej zadná časť a čiastočne aj bočné steny boli vysekané do skaly. Široké dvere boli celú noc otvorené.

Po dvoch zlých nociach sa mi zdalo, že som ešte len zaspával, keď ma starký chytil za palec na nohe a potriasol. Sadli sme si na pričňu a cez dvere sme videli, ako sa veľký ohnivý kotúč začína dvíhať na obzor a postupne osvetľuje vrcholy horstva. Bol to zážitok, na ktorý sa nedá zabudnúť, ani ho neviem opísať. Slnko postupne ako vystupovalo hore, najprv osvetľovalo len vrcholky vysokých kopcov a postupne, ako sa dvíhalo, zaliezalo aj do dolín z ktorých odparovalo chlad a riedky opar sa pomaly dvíhal a mizol na oblohe. Umývať sme sa išli pod rezervár, kde bol zabudovaný výtok. Starký zobral hrnček a hneď povedal, že na umývanie máme jeden hrnček vody. Nabral vodu do hrnčeka a nalieval nám na ruky. Bolo mi to veľmi smiešne, lebo takto sa umývali paholci u gazdov. Tí si naliali vodu z hrnčeka do úst, vyprskli si ju na ruky a tak si pretreli oči.

Najedli sme sa, starký nám urobil čaj do plechového ½ litrového hrnčeka a vyrazili sme na Jalovec. Na Jalovci sme pri krásnom výhľade posedeli asi hodinu a potom rýchlym krokom pochodovali domov. Dolinou Planica popod obrovský skokanský mostík až do mestečka Dovie. Odtiaľ stopom do Mojstrany a 12 km peši na táborisko pod Triglav.

Bol už podvečer a naša táborová partia už bola doma. Obstali nás a museli sme referovať o Čapovom steberi, lebo doteraz na to nebol čas. Pred celým osadenstvom tábora sme získali veľkú úctu. Dvaja mladí horolezci, o ktorých Chroust hovoril, že viac rozprávajú, ako dokážu, prehlásili, že zajtra pôjdu na Čopov stéber. Veľmi jemne sme im s Lacom doporučovali, aby išli na inú túru. Táto je blúdivá, nevidieť jasný smer postupu a kľúčový traverz je veľmi ťažký. Chlapci sa vyjadrili v tom zmysle, že sa asi vyťahujeme a zavčasu ráno odišli. Chroust mal veľké starosti. Nešiel na túru a pozoroval ďalekohľadom postup mládencov. Podvečer okolo štvrtej to vzdali a pomaly zlaňovali naspäť. Nedošli ani po ťažký traverz.

[ † JožoGargulák]

HK MANÍN  Centrum  900/99  Považská Bystrica 01701     * klub@hkmanin.sk