[ Na začiatok ] [ Hore ]

Laco Makay st.

Na vrátnici domova dôchodcov nás víta čerstvý sedemdesiatnik. Nie, nie, Laco Makay tu nežije, on tu pracuje ako vrátnik. Zapínam diktafón a Laco začína oživovať veselé spomienky. „S lezením som sa zoznámil v päťdesiatomšiestom. Vtedy sme s kamarátom lyžovali, jazdili na bicykli, nebol pre nás žiaden problém spraviť desaťkrát za deň trasu Manín - Považská tam aj späť. Pri skalách sme raz natrafili na Jana Bednára, ktorý práve niečo liezol. To bol taký prvý impulz, ktorý ma priviedol k horolezectvu. Moja prvá cesta bola s kamarátom V. Malinkovým – Za bukom. A ako to v tom čase vyzeralo v klube? Oddiel mal okolo 60 členov. Boli tam zakladatelia – Dostál, Andrášik, Horníček, Závodský... ale aj výborní lezci ako Jano Vozatár, J.Bednár, V.Malý,J .Boško, A.Čička ... Neskôr sa pridali Pišta Haško, Fero Piaček, Jožo Michálek, to bola jedna várka, no a potom prišli Holko, Zábojník... V utorok a vo štvrtok boli pravidelné tréningy. Raz to týždňa bola schôdza, na ktorej sa urobil program na celý mesiac dopredu. Určili sme v ktorej oblasti s bude liezť. Raz do mesiaca sme chodili do Tatier, zaviedli sa výkonnostné triedy a museli sme plniť podmienky. Okrem mňa boli cvičiteľmi Jožo Gargulák zo Žiliny, Vlado Malý, Jožo Gašo a Jano Bednár.“ Aké cesty ste vtedy liezli? „V Maníne sa liezli predovšetkým opakované cesty. Bolo málo prvovýstupov, i keď boli nejaké pokusy o prvovýstupy. Vtedy panoval taký strach, že čo keď sa ti niečo stane. V Tatrách sme liezli jedine opakované cesty. Až príchodom F. Piačeka začala tvorba nových ciest.“ Liezol si so Štefanom Haškom, ktorého pred tvojimi očami zabila skala. „Áno, Pišta bol môj stály spolulezec. Ktosi liezol cestu Červené skoby na Gotickú. Sedeli sme nie priamo pod stenou, ale tam ako je to suťovisko. O niečom sme debatovali, Pišta fajčil. Z hornej časti sa uvoľnila skala, padla na kazateľňu, kde ju roztrhlo a jedna časť trafila Pištu do hlavy. Ešte žil, umrel až v nemocnici.“ Aj po toľkých rokoch sa na Lacovej tvári vynára smútok, chcem sa niečo opýtať, ale i mne po chrbte behajú zimomriavky. Zo smutných myšlienok ma vyslobodí Vlado Valach. „Aká bola tvoja výstroj?“ pýta sa so záujmom. „Mali sme konopné laná, konopné úväzy, kované mačky Egstein so štvorcentimetrovými hrotmi. Všetky cesty sa liezli vo vibramoch, či to bola jednotka, alebo šestka. Karabíny a skoby boli oceľové. Nedali sa síce kúpiť voľne, ale cez veľkonákup a cez klub. Kto bol dobrý, a to nemyslím lezecky dostal tri, kto horší, dostal jednu. Neskôr prišli na trh horolezecké laná Lanex Bolatice, alebo nemecké laná, tie už boli silonové, pletené. Lezky priniesli lezci z pieskov. Tie prvé boli semišové. Skúšali v nich liezť aj v Tatrách, ale vyzeralo to smiešne.“ A skoby? „Mali sme len určitý druh, ktorý sa vyrábal u nás. Až neskôr sa vo fabrike objavil letecký duralový materiál. Ja som začal z neho robiť skoby, ale tie boli dobré len do väčších špár. U nás však boli len jemné špáry. To nevydržalo. Veľmi kvalitné skoby vyrábal Fero Piaček. Zdali sa mi dokonca kvalitnejšie než zahraničné. Fero dokázal zohnať lepší materiál, vyhral sa s tým.“ Ako často si chodil liezť? „Aj štyrikrát do týždňa. Boli však aj časy, keď zazvonil telefón: - Čo robíš dnes poobede?- Mám voľno, prídem do bivaku. V piatok som vstal o piatej, behom ráno do Považských strojární, cvikol som si príchod, rozhádzal veci po stole, kamarátovi som povedal, že keď ma budú hľadať, nech povie, že som na žeriave a nech mi o druhej cvikne odchod. Ja som opäť bežal späť do úžiny. A v sobotu ráno znovu. Liezlo sa, ako som už spomínal vo vibramoch, pod nimi sme mali podkolienky, v zime vlnené – ovčie, ďalej golfky a flanelovú košeľu,“ spomína človek, ktorý sa mi už nezdá na sedemdesiat. Ba dokoca sa mi nevidí vôbec starý, a neskôr sa mi zdá byť mladším, ba dokonca mladým. Zrazu sa mi vynára toľko otázok a so záujmom počúvam odpovede. Navštevovali ste aj iné oblasti ako Manín a Tatry? „Chodievali sme na zrazy. Liezli sme v Trenčíne na Skalke, na Vršatci, v Žiline v Porúbke, chodili sme do Trnavy na Havranicu, v Bratislave na Sološnicu, Na Machnatô do Liptovského Mikuláša, do košického Zádielu. No a samozrejme do Brna na Pálavské skaly. Do zahraničia sa veľmi nechodilo. Ja som liezol na Tre Cime v Taliansku, v Rakúsku som bol na Grossglockneri, niečo som vyliezol aj v Turecku.“ Ďalej pokračuje Laco rozprávaním o vínnom kráľovi, o ľuďoch, ktorí liezli v leže po kamenných dlaždiciach, o zábave, ale i priateľstve, ktoré sa, mám taký pocit, z dnešnej generácie kamsi vytratilo. Jeho syn, mimochodom tiež Laco zdedil lásku k horám po otcovi. Z vnukov asi horolezci nebudú, ale aj tak mu robia radosť. Najmä malý Krištof, ktorý je vášnivým rybárom, po pradedovi.

Laco si do úžiny i dnes rád zájde. Naposledy liezol pred dvoma rokmi, paradoxne cestu Za bukom, na ktorej podnikol pred päťdesiatimi rokmi svoje prvé, nesmelé lezecké kroky. Rád spomína i na Čopov pilier, ktorý v 1964 vyliezol s J. Gargulákom na Triglav v Júlskych Alpách a ktorý bol v tej dobe považovaný za výnikajúci výkon , alebo na niektoré svoje prvovýstupy v Maníne ako napr. Panenská, alebo Dušičková cesta. Pod jeho inštruktorskými rukami vyrastalo mnoho lezcov, z ktorých si asi najviac obľúbil F. Piačeka. Dnes zo svojej generácie zostal Laco takmer sám. Sám so svojím želaním: „Byť zdravý a stále do tých skál chodiť.“