|
|
|
|
Sám vojak v poli ...
9. júla 2005 sme sa vydali v zložení Bohuš Čiernik, Rasťo Fapšo, Jano Šofránko (HK Manín PB) , Fero Šimko,Peter Kuzma (HK James TN) a Ivan Žila ( HK MT) do Chamonix. Cesta bola celkom v pohode takmer nikde sme nezablúdili a tak sme po necelých 20 hodinách v poriadku dorazili na miesto činu. Ubytovali sme sa a pomaly začali študovať nákresy a pripravovať sa na lezenie. Teda, len čo sa počasie umúdri, lebo zatiaľ nič moc. Našťastie počasie sa umúdrilo a my sme komplet všetci vyrazili na chatu Envers, rozliezť sa na Chamonixské ihly. Sem sa ku nám pridali aj dvaja Bansko-Bystričania (Jožko Sámel so ženou) a kompletná zostava z Liptovského Mikuláša. Chatárka veľmi nadšená nebola keď nás toľkých uvidela pretože tu sa horolezci majú vo zvyku dopredu telefonicky nahlásiť. To ale teraz aktuálne nebolo, pretože my sme sa tu neohriali ani chvíľku a už sme s Bohušom boli pod nástupom cesty na neďalekú vežu Tour Verte(5min). Deň sa už chýlil ku koncu keď sme s Bohušom začali zlaňovať. Pod stenou mi Bohuš povedal, že ďalej so mnou takto liezť nemôže. Keďže ja som nechcel ustúpiť od svojich ambícii, zostal som odkázaný na toleranciu a obetavosť ostatných členov týmu. Ale asi to tak bolo lepšie, kto vie. Tak som teda chvíľu ticho sedel a dúfal že ma niekto medzi seba vezme. Bolo mi hlúpe niekomu sa vnucovať pretože som si z časti za to mohol aj sám. Našťastie Ivan s Rasťom ma medzi seba prijali celkom v pohode, za čo im nesmierne ďakujem. Na druhý deň sme si my traja a chalani z TN zvolili nenáročnú cestu takisto na Tour Verte. Menšie problémy s orientáciou na začiatku trasy. Tu zisťujeme že nákres ktorý máme je nepoužiteľný . No našťastie línia bola celkom jasná a až na pár rajbasov dosť ľahká ale pekná. Vrchol sme zdolali cesta v kapse tak sme boli vcelku spokojný. Večer sme ešte so štipkou strachu počkali na trojku Bohuš ,Jozef a jeho žena ktorí dorazili unavený možno aj sklamaný kôli zlým podmienkam ale tak to niekedy chodí. Nasledujúce ráno niektorí zišli dolu no a my sme sa vybrali liezť na Tour Rouge opäť aj spolu s Trenčanmi. Chalani si vybrali ťažkú cestu(7a+)ale nevydalo, tak na koniec ,,iba“ 6c A0. Ja som mal znova možnosť potiahnuť si celú cestu čo mi samozrejme nesmierne vyhovovalo. Cesta bola pekná. Boli tu aj pekné ťažké miesta, sokolíky, špáry, rajbasy jednoducho krásne lezenie. Trošku nám ho znepríjemnil jeden drzý Francúz so spolulezkyňou, ktorá by mohla byť kľudne moja babka (ale liezla fakt dobre). Silou - mocou drali dopredu. No ale ďalšiu cestu sme vyliezli a bol čas ísť dolu. V kempe ma čakalo ďalšie nemilé prekvapenie. Neviem prečo sa veci tak komplikujú. Ivan mal doma nejaké problémy a musel ihneď odcestovať. No a Rasťo mi povedal že so mnou liezť ďalej nemôže. Asi preto, že som ešte iba lezecké šteňa. Tak ja som znovu bez spolulezca. Tento krát sa ma ujali nie príliš nadšení Trenčania, za čo som im vďačný. Našim novým cieľom sa stala dosť známy kopec Petit Dru a cesta American Direct. Tak veci máme podelené a vyrážame za našim cieľom. Nástup bol dlhý ale O.K. Miesto pod Petitom vypadá strašne.Celkom ako mesačná krajina. Všade iba prach, kamene a neutíchajúci rachot padajúcich blokov. Po hodine máte pocit akoby ani iná farba ako šedá neexistovala. Toto miesto bolo mŕtve. Bivak pod stenou bol našťastie dobrý až na ten prach. Nástup by sa nikdy nemal podceniť a tak aj my skoro ráno vstávame lenže nanešťastie prší a tak nám neostáva nič iné iba ísť znovu späť.Ráno o desiatej nás Fero budí že ideme na vec. Hoci bola stena ešte mokrá nemali sme veľmi na výber. Prvé dĺžky ťahá Fero až na veľkú policu. Tam ho strieda Peter ale po dĺžke blúdime a vďaka zamotaným lanám sme tu stratili asi hodinu drahocenného času. Smer sme našli a Peťo lezie jednu peknú dĺžku za druhou. Prišiel rad na mňa. Vyleziem asi 20m až na veľkú policu, kde mi nieje jasný smer. Chalanom navrhujem že ich doberiem na policu a tu sa rozhodneme ako ďalej, ale nakoniec leziem ďalej nejakým kútom. Tak som išiel jediným kútom čo tu bol a mal byť za 5 ale nebol. Najhoršie bolo že sa dal veľmi slabo zaistiť. Ale na konci bol jeden nit tak som dobral chalanov a išiel som ďalším kútom ktorý mal byť takisto za 5, ale takisto nebol. Jediné istenie v ňom som cvakol ešte O.K. Tak som išiel ďalej no a ďalšie istenie som nevidel, na návrat bolo neskoro tak som musel iba vyliezť. Nechal som tam dosť krvi ale vyliezol som lebo inak sa nedalo. Chalanov som začal doberať ale keďže bolo jasné že som mimo nemalo zmysel liezť ďalej. Chalani si na mňa trochu zanadávali urobil som zlaňák a znovu dolu. Ja som si potreboval trochu oddýchnuť tak ma vystriedal Fero. Po 1.dĺžke sme zabivakovali niečo sme zjedli a trochu sme pospali. Ráno bolo studené ale pekné. Ide ťahať Fero a po 5 dĺžkach ho striedam znova ja. Nasleduje zárez za 6c. Tento sme takisto zdolali. Ja som si pekne zaliezol, ale chalani s batohmi to mali horšie. Tak je cesta American Direct vylezená ale to ani zďaleka nieje koniec. Išli sme sem s vedomím že ideme až na vrchol. Ťahá Peter. Ale skala je čím ďalej tým horšia a špinavšia. Peter v ďalšej dĺžke váha či ísť ďalej alebo nie. Nakoniec sa vracia dolu so slovami: "špinavé mokré, rozbité“ .Ale mne to nedá tak to idem tiež skúsiť. A mal pravdu, úplne zašpinené od prachu, mokré a rozbité, a skoro neodistiteľné . Hore ale vidím tri skoby, paráda doberiem chalanov a lezieme ďalej. Doliezol som tam a 2 z nich som vytiahol rukou. Jedna držala. Keďže som si zobral málo materiálu musel som si preň ísť dolu. Potom som vyšplhal opäť hore a začal som liezť. Ale skala bola čím ďalej tým horšia a ja som pochopil že nemá zmysel ísť za každú cenu ďalej a zabiť sa tu. Tak sme sa na koniec museli uspokojiť iba s Direktom. Zlanenie prebehlo hladko. Lano sa nám seklo iba 2x čo bolo O.K. Dolu nás ešte potešil vrtuľník a pomaly sme mohli ísť do bivaku a spať. Nad ránom nás zobudila obrovská rana. Spadla časť Bonnatiho piliera. Zostup bol dobrý až na malú smršť na ľadovci. Do kempu sme prišli unavení ale šťastní. Lenže vyskytol sa ďalší problém. Chalani sa rozhodli, že idú všetci domov, teda okrem mňa. Ja ostávam ešte 3 týždne. Z toho 2 by som mal liezť s Dinom, ale musím týždeň čakať kým Maťo Heuger odíde aby sme boli dvojka. Na ten prvý týždeň som spolulezca nezohnal, tak ma nakoniec Dino s Maťom zobrali medzi seba za čo im ďakujem. Náš ďalší cieľ bola veža Pelérins a cesta Nostradamus. Tak sme vyrazili, našli pekné miesto na bivak, najedli sa a zaspali. Ráno o 4 sme vyrazili pod stenu. Bola tu dosť veľká zima aj vďaka tomu že stena je otočená na sever. Prvé dĺžky ťahá Dino, potom ide Maťo. Lenže v ceste blúdime, na vrchol to je ešte 20 dĺžok a času máme málo. Maťa strieda Dino ktorý nachádza správnu líniu a znovu lezenie naberá spád. Až sme na vrchole. Ja som prvý neliezol lebo terén bol zle čitateľný a času málo, nevadí. Zostupovať sme začali dosť neskoro tak sme museli zabivakovať. Ráno sme zostúpili na ľadovec a čakal nás ešte komplikovaný zostup lebo sme mali iba dvoje mačky. Ale na koniec všetko dobre dopadlo a v zdraví sme sa vrátili do kempu. Ďalšie dni sme vyliezli ešte jednu peknú cestu za 7a na Blatiére a mohli ísť domov. Spiatočná cesta bola strašná ale šťastne sme ju prekonali a všetci traja došli domov. Akcia to bola pekná len škoda že v horách nelezie viacej mladých lezcov. Výstupy:
a nejaké fotky:
Jano Šofránko | ||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
HK MANÍN Centrum 900/99 Považská Bystrica 01701 ( 0905 331980 * klub@hkmanin.sk |
