[ Na začiatok ] [ Hore ]

Bakalár z horolezectva

 „american direct“ NA Petit Dru

 Po dlhých rokoch čakania sa to podarilo. Konečne sedím v aute a veziem sa smer Chamonix. Bakalársku prácu mám  doma rozbehnutú v plnom prúde a  tá mi nedovoľuje uskutočniť výjazd viac ako na 2 týždne. Už dlhšiu dobu mi v hlave zaznieva názov Petit Dru, American Direct, ktorý mi nedáva v noci  spávať už nejaký ten rok. Keby sa to podarilo vyliezť, tak by som spravil aj bakalára z horolezectva. To by bola celkom dobrá skúška. Hádam sa to vydarí.

Po 20 hodinách vystupujeme z auta v Chamonix. Počasie tu stojí za prd. Hádam sa umúdri. A stalo sa. Na druhý deň už šliapeme na Envers, nad ktorou sa týčia chamonické ihly s brutálne modrou oblohou nad hlavami. Náš cieľ je jasný vyliezť niečo na niektorú z nich. Hneď po príchode si šupneme s Peťom na rozlez cestu na Tour Verve s názvom Pasca za 6a/b. Začiatok je cez špáru za 7-. Tá mi hneď ukazuje, že špáry sú dosť nepríjemná záležitosť, keď to človek nevie liezť. Krútim sa v nej ako had, ale po dlhšom boji sa to podarí. Ostatok cesty je už v pohode a po 220metroch sme na vrchole. Paráda.  Krásne lezenie v neuveriteľnej žule je polahoda na duši.

Druhý deň ráno je ešte lepšie počasie. Výber padá na Point Des Nationallis trasu za 6b. Má 12 dĺžok vyrovnaného lezenia. Nastupujeme a vychutnávame si každú jednu dĺžku. Lezenie poskytuje pevné lezenie v  kútoch a špárach s úsekmi celkom tvrdých rajbasov. Dĺžky sú nádherné a po 4 hodinách úž zlaňujeme z vrcholu.

Ďalší cieľ nám s Peťom vyberá Doktor. Tentative de Coup'Ethique 7a+ / ED na Tour Rouge. Je to dosť, ale hádam to pôjde. Ani sa nenazdám a už sa plazím v platni za 6, ktorá mi pripadá ako za 50-. „tak ak je toto za 6 tak čo bude potom to 7a+“ hovorím Petrovi. Tá najťažšia dĺžka vychádza na neho. Peter v krásnej platni ukazuje svoje lezecké umenie. No škoda nepodarilo sa prelomiť jeden krok a cez jedno istenie sa poťahuje ďalej. Potom nasledujú krásne dĺžky aj za 6c , ktoré prekonávame s malými obtiažmi, ale čisto. Posledná dĺžka už vychodí na mňa. Unavený ako kôň sa dostávam cez previs do oblej špáry, v ktorej nechávam všetky sily a po úmornom boji sa konečne ocitám na štande. Hneď vedľa lezú chalani tak sa vidíme. Doktor sa smeje, že nevládnem cvaknúť ani HMS aby som dobral Petra. Inak „Doktor díki za vybratie cesty. Tá fakt stála zato, aj keď sme ju vyšmotlili za 6c A0.“ Zlaňujeme spolu s chalanmi a hneď bežíme dole na chatu a odtiaľ aj dole do Chamonix.

Dole regenerujeme a vytyčujeme to za čím sme tu prišli. Počasie nevyzerá už najlepšie, ale riskneme to a na Petit Dru Amrican Direct 6c /ED ideme skúsiť. Do našej dvojky pribúda nový člen Jano, ktorému dajako odpadol spolulezec .Nechať ho dole? No čo by tu robil . Budeme liezť v trojici. Nevadí.

Nástup je super alpinistický a po 4 hodinách šliapania sa konečne ocitáme pod Petit Dru.

Nájsť nejaký dobrý bivak je základ. Tak hľadáme a aj nachodíme. Veľký šuter a pod ním akurát miesto pre troch. Mal by chrániť aj pred dažďom. Ráno budík na 4 hodinu. A ide sa.

Ráno zvoní budík! V hlave mi prebieha veta z rozprávky Bob a Bobek „ vstávať a cvičiť“ Najesť sa. Zbaliť sa a odchod. No hoblajs. Akurát sme sa najedli a začalo pršať. To značne skomplikovalo naše plány. No nič tak naspäť spať. Vstávam o 10 a počasie sa vylepšuje. Obloha sa čistí, ale skala je stále mokrá. „ Riskneme to“ „Áno“ dolezieme aspoň na policu, čo je po 20 dĺžkach a hodíme bivak. O 11  už plachtíme v dĺžkach Dru. Sme dohodnutý, že každý ťahá v kuse 7 dĺžok a potom sa striedame kôli rýchlosti. Prvý idem ja. Niektoré mokré  pasáže len horko ťažko prekonávam. No ide to. Chalani na druhom konci majú s batohmi čo robiť, tak sa vytešujem, že teraz ťahám ja. No však aj mňa to čaká. Prvé dĺžky idú rýchlo, lebo sú vyistené borhákmi. Po 6 dĺžkach sa nachádzame na polici odkiaľ sa úž istíme sami. Strieda ma Peter. Batoh dostávam aj ja. No hrôza! Ale taký je alpinizmus. Podľa nákresu by sa malo ísť doprava a kútom hore. No jasné. Tak aj ideme. Po dvoch dĺžkach zisťujeme, že sme na prd. Zlaniť a potom rovno a nie doprava. To nám zaberá dosť času. No konečne sme tam, kde sme chceli a pokračujeme krásnymi kútmi a špárami, ktorých obtiažnosť sa šplhá až na 6b .Stena stále upozorňuje na seba pádom kamenných lavín v pravej časti. Toto je jej územie a sme tu nevítaný.  My  dvaja s Janom lezieme na druhom konci súčasne, čo značne zrýchľuje postup.  No ešte by sme boli rýchlejší kedy tu neboli tie batohy. Batohy a sem tam aj nejaký dážď s krúpami kazia celú atmosféru lezenia a menia ju na úmorný boj smerom hore. Po 6 dĺžkach si konečne ide odpočinúť aj Jano. Strieda Petra v lezení. Má pokračovať cez ľahký terén za 4 do 5+ kového kúta.  Jano prelieza asi osmový sokolík s istením asi 9 metrov pod nohami. Preliezol takú dĺžoku, ktorú ja s Petrom nedokážeme ani vyžumarovať. „ Jano to malo byť asi za 5 a nie za 8! zabijem ťa. Čo si nič nepovedal alebo si sa nevrátil?“ Jano kričí  „Už sa mi nedalo vrátiť a musel som ísť len hore“ No nič zlaňujeme a traverzom sa opäť dostávame do našej línie. Idem ťahať opäť ja. Po krátkej dĺžke nachádzam policu. „Tak tu hodíme bivak!“ sme asi 4 dĺžky od miesta, kde sme mali spať, no je už veľa hodín a riskovať liezť v tme sa nám nechce.  Doberám chalanov. Super polička. Zohriať vodu, zajesť

nejakú tyčinku, navliecť sa do ždiaraku. A skúsiť zaspať. Trasieme sa ako osiky. Nejako to už vydržíme. Ja normále zaspávam ako bábätko, len vždy ma zobudí strašná zima na kolenách. Snažím sa to odignorovať

a spať ďalej. Dokonca sa mi snívajú aj sny o frajerke, čo mi spríjemňuje situáciu. Sem tam sa ešte zobudím nato ako Peter nadáva, že sa šmýka z police, ale inak to neriešim.

Je ráno a vyzerá, že bude krásny deň. O 6:30 sa vyhrabeme so ždiarakov, navaríme jednu ovsenú kašu, dáme jeden čaj s jonťákom a hor sa hore. Ťahám ja. Dostávam sa na správny smer. Stuhnuté telo nedovoľuje vychutnávať si lezenie. Po 4 dĺžkach sa ocitáme pod 90 metrovým známym zárezom, ktorý má byť za 6c. Pohoda. Množstvo istení ukľudňuje dušu. Nechávame liezť Jana. Veď ešte moc neťahal. Jano ukazuje jeho lezecké umenie a vo vytrvalostných krokoch sa hýbe ako jašterica. Ani sa nenazdá a prvé 6c má za sebou. Ideme my! No hrôza, ten batoh nás zabije. Nadávame s Petrom, ale nejako to dobojujeme až na štand. No ťahať to s takýmto batohom by nebol za 6c, ale aspoň za 8a a viac. Tíško závidíme obaja Janovi, že ťahá tak krásnu dĺžku. Ešte jedno 6c a American Direct je vylezený. „Štand“ konečne sme za tým. A však nedá nám a chceme pokračovať až hore na vrchol. Aj keď výstup máme už vo vrecku. Nasleduje Peter. Traverz jeden, druhý a dostávame sa do pôvodnej direkty. Postup sa značne sťažuje. Stena je rozbitá a nie dobre istiteľná.  Peter pokračuje ešte pár dĺžok. Nákres cesty nesedí. „To čo tu bolo to už tu nie je, už to spadlo a pôvodná línia neexistuje“ oznamujem  chalanom. Peter sa dostáva jednu dĺžku od hrany. Postup je kôli rozbitej skale nemožný. Janovi to nedá a snaží sa preraziť on. Po 40 metroch super pokusu končí 7 metrov od severnej hrany a horko ťažko zlaňuje aj on za nami na štand.  „Neistiteľné, mokré , samí loker“. Tak to teda nie! Nezabijeme sa tu. Začíname zlaňáky po 28 dĺžkach vylezenej steny kúsok od vrcholu. Trochu smutný, ale šťastný, že cieľ sme si splnili a direktu vyliezli. Zlaňáky nám spríjemňuje krásne plechové nebo a  všadeprítomné vrtuľníky. Po 7 hodinách zlaňovania sa nám seklo lano iba 2 x čo bolo super. A moc nás to nespomalilo. Posledné dĺžky okolo vrcholu lieta vrtuľník a hľadá nás. Postupne postupuje smerom dole. Práve keď zlaňujem z poslednej dĺžky,  zasvieti na mňa reflektorom. Dávame mu znamenia, že nepotrebujeme pomoc. Až po 3 obhliadnutiach odlieta. Teraz však nasleduje najadrenalinovejší zážitok. Prebehnúť cez kotol, kde stále frčia kamene a sme v suchu v bivaku. Šprintujeme cez ľadovec s teniskami na ktorých máme mačky a rýchlo, rýchlo preč. Chavala Bohu. Prežili sme aj keď hneď po prebehnutí letí kamenná lavínka. Konečne bivak. Ešte jedna tyčinka a spať.

Ráno sa budí na strašný hrmot. Pozerám do steny a vidím len kúdeľ prachu, čo sa dvíha hore. Tak to padlo určite niečo  veľké. Zostupujeme hladný ako vlci. Počasie sa kazí a už prší. Ešte zvládnuť rebríky na Montenvers a sme v suchu. Paráda. Vyšlo to! Zložili sme si toho bakalára z horolezectva. Ja s Petrom sme zažili aj prvý Alpský krst. Hneď v takejto stene!

Dole sa dozvedáme, že to vtedy v stene spadla časť Bonattiho piliera. No nám už je to jedno. Už môže spadnúť aj celá stena. Rozložený na atómy ukončujeme s Petrom naše pôsobenie v Alpách a po 10 dňoch  odchádzame plný zážitkov a s krásnymi výstupmi vo vrecku domov.

  Účastníci:

Peter KUZMA (21 rokov) HK James Trenčín  

Jano ŠOFRÁNKO (18 rokov) HK Manín Považská Bystrica

A ja Fero F1 ŠIMKO (21 rokov) HK James Trenčín

 Fero F1

HK MANÍN  Centrum  900/99  Považská Bystrica 01701   ( 0905  331980   * klub@hkmanin.sk