Indonesia a Guinea 05/2005

Stálo to zato, ale asi by som sa už viackrát nenechal nahovoriť ...

Máme šialenú predstavu že sa nám podarí dostať sa na Irian Jaya, prejsť džungľou pod Carstenz, vyliezť naň, a vrátiť sa . Naposledy sa to podarilo Rudovi Svaríčkovi s Petrom Hámorom pred piatimi rokmi.

Rudo strávil dva týždne pred našim príchodom v Yajapure, uplácaním polície, tajnej polície, armády a jednaním s členmi OPM (odboja) aby nás nechali na pokoji živých ... Všetko sa podarilo (aspoň to tak vyzerá) a my sme nachystaní ráno odletieť Pilatusom Adventistickej cirkvi do džungle, do dediny Beoga. V noci prichádza Rudo z nejakého utajeného stretnutia mierne vyvedený z rovnováhy. Istý človek zodpovedný za to že nám bol vydaný Sulat Jalan sa mu s penou na ústach vyhrážal, že ho dá zabiť, pretože Rudo nebol ochotný zaplatiť ešte raz obrovský úplatok... Nevieme čo bude ráno.

Sedíme v lietadle s naštartovaným motorom, keď prichádza divokou jazdou jeep, z ktorého vyskakujú domorodci . Sú to gorily človeka z nočného stretnutia. Neostáva nič iné, len znovu zaplatiť. Odlietame. Ak sme si mysleli že už to bude všetko O.K. tak sme sa svinsky mýlili. Po 2,5 hod. lete nad džungľou, netušíme či budeme môcť pristáť. To uvidíme až nad letiskom. Prípadný návrat by mohol znamenať koniec expedície, ďalšie vydieranie, či množstvo iných drobných "komplikácii"...

Nad Beogou je diera a tak sadáme na 25 stupňov strmý kus vyklčovanej džungle. Čakáme či bude mat šťastie aj druhé lietadlo, ktoré nám vezie batožinu. Podarilo sa. Rudo vybavuje potrebne "formality" s miestnou vojenskou stanicou. Medzitým sa zoznamujeme s miestnou komunitou domorodcov (príslušníci kmeňa Daniov nosiaci ako oblečenie chrániče penisov - koteky), ktorých voláme jednoducho kotekači.

Rudo začal večer s pomocou dvoch tlmočníkov hľadať tých, ktorí by boli ochotní ísť s nami cez džungľu pod Carstenz ako nosiči a sprievodcovia. Nie je to jednoduché, práve majú nejaký konflikt s inými kmeňmi, nechcú riskovať. Nevidia dôvod riskovať životy kôli šiestim bielym úchylákom a ich pochybnej snahe vyliezť na nejakú skalu. Zatiaľ ich mame 5 ale potrebujeme aspoň 15. Jednania pokračujú ráno. Rudo exceluje a nakoniec okolo obeda sa ponárame do džungle dúfajúc, že nás vypustí zo svojich pazúrov po siedmich dňoch.

Nuž zažil som už všeličo, ale toto presahuje všetky moje predstavy a musím uznať že nič horšie som neskúsil. Sme zvyknutí z našich akcii, že obvykle vieme kam ideme, ako dlho pôjdeme, kam dôjdeme, kde budeme spať ... Tu nie je isté nič. Žiadny z krokov v džungli nie je rovnaký, každý je originálom. Deň začíname ráno o piatej a končime okolo piatej- šiestej. Stmieva sa 10 minút po pol šiestej. Obedňajšie prestávky neexistujú. Každý deň okolo poludnia začína vytrvalý tropicky lejak, ktorý trvá do skorého rána. Prvý deň sa snažíme naivne všetko baliť do igelitov, no druhý deň sme pochopili nezmyselnosť nášho konania a zvykáme si na to, že nič nebude suché najbližšie dva týždne. Najmenšie škrabance bleskovo hnisajú. Nepomáhajú bežné prostriedky, takmer všetci sú po par dňoch pod antibiotikami. Každé ráno a večer začína obligátnou očistou tela od pijavíc, ostňou, ošetrovaním so skalpelmi (našťastie máme troch lekárov) hnisajúcich rán. Aby to bolo veselšie, lianový most ktorý bol na svojom mieste pred piatimi rokmi neexistuje a tak musíme urobiť lanovku. Mám tu česť preplávať dravú rieku a natiahnuť lanovku. Moja snaha odraziť sa od skaly pri prekonávaní rieky sa končí pošmyknutím a nekontrolovaným pádom do najsilnejšieho prúdu. Okamžite som zbavený sandálov, slipy zachraňujem na členkoch a mam pocit že prúd mi odnesie aj gule .Lano ma sťahuje pod vodu, no veľa nechýbalo, ale dostal som sa na druhý breh a tak nasledujúceho pol dňa prepravujeme batožinu a postupne všetkých členov výpravy včetne domorodcov na kladke. Sme už tri dni v džungli, pochod nemá konca. Za 12 hodín pochodu sme sa priblížili k “našej stene" o celých 6 km a dochádza k situácii, ktorej sme sa každý deň najviac báli. Nosiči, lovci, a naši sprievodcovia sa chcú vrátiť. Sme ich rukojemníkmi od minúty čo sme sa ponorili do džungle. Máme síce GPS a satelitný telefón, ale až na malé výnimky, nie je kôli zaclonenej oblohe možné ich použitie. Jednoducho, neviem si predstaviť akúkoľvek možnosť záchrany, ani spôsob akým by sme sa mohli dostať bez domorodcov ďalej, alebo sa vrátiť. Dochádza k hektickému dvojčlovekovému tlmočeniu, atmosféra je hustá, hlavou mi tečú všelijaké myšlienky. Nakoniec pokračujeme. Táto situácia sa opakuje potom ešte ďalšie tri dni so železnou pravidelnosťou. Nakoniec sme asi 20 min cesty od BC, keď dôjde k útoku domorodcov na Ruda. Našťastie skala netrafí , ale je to vážne. Snažíme sa chrániť batožinu, aby nás nepripravili o životne dôležité veci. Láďovi Noskovi domorodec odnáša batoh aj s vecami. Láďa po ňom neuvážene siahne a vzápätí uskakuje pred svištiacou mačetou. Bolo to o ritný chlp. Ďalší domorodci majú v sekunde natiahnuté luky. Nie je to príjemný pocit keď na mňa mieria z metrovej vzdialenosti . Začínajú nám odnášať ďalšie vaky a nik z nás sa neodváži ani pohnúť. Rudo sa snaží indonézsky ukľudniť situáciu. My sa ani nehýbeme, bojíme sa na domorodcov aj pozerať. Čokoľvek môže byť rozbuškou niečoho čo by malo pre nás nedozierne následky. Potajomky zapínam kameru. Ak by niečomu došlo aby sa našla aspoň kazeta. Všímam si, že podobne reagujú aj niektorí ďalší z nás. Po polhodine si domorodci berú od nás všetky peniaze ktoré máme a aj nejaké oblečenie, horolezeckú prilbu a strácajú sa. Nikdy som nebol šťastnejší. Práve sme vyhrali v lotérii života BINGO.

To ostatne bola už malina. Vlečieme na dvakrát veci do BC a ako inak, v daždi staviame stany. Pred zotmením ešte značkujeme mužíkmi cestu pod stenu, aby sme skoro ráno nezablúdili. V noci balíme material a nasledujúce ráno o pol piatej odchádzame v zostave Bem, Nosek, Elias a ja pod stenu. Začíname liezť o pol šiestej po mokrej skale s mokrými lanami a od desiatej rana aj v hustnúcom daždi aby sme okolo obeda boli na vršku. Zostup tou istou cestou zlaňovaním. Cieľ je splnený. Začínam ešte liezť s Noskom a Bemom novú cestu v spádnici vrcholu. Stále dážď a mokro. Pod strechovitým previsom dochádza trpezlivosť, tak ideme dole. Lana nechávam visieť, lebo dúfam že ešte budeme mať nejaký deň na dokončenie cesty. Všetko je ale inak a po tom ako neúnavný Rudo vybaví povolenie (riskujúc že bude zastrelený strážami) zostúpiť spod Carstenz cez najväčšiu a asi aj najlepšie stráženú povrchovú baňu na zlato, utekáme do civilizácie.

Dobrodružstvo skončilo.. Alebo nie? Po dvoch dňoch dostáva Rudo úžasný nápad skúsiť vystúpiť na sopku Tambora na ostrove Sumbawa so slovami: "ste dosť silná zostava - mohlo by sa to podariť.." (čítaj - mohli by sme to preziť) a pridáva informácie, že okrem obligátnych pijavíc a malarických komárov, sú tam aj nejaké jedovaté hady, kliešte a iná drobná háveď.

Sme trochu váhavi, ale víťazí kolektívny duch a ráno odlietame na Sumbawu. Osem hodín šialenej cesty rozpadnutým autom, tri defekty, dvíhanie auta a noc pod sopkou. Ráno o pol deviatej sa nám začína hojdať chalupa a v panike vyskakujeme von. Je to len 6 cele niečo, takže na hlavu nám nič nespadlo. Stačí to však na našu podlomenú morálku a rozhodujeme sa v pomere 4:2 demokratickým hlasovaním, že nebudeme dráždiť tigra keď ma mladé.

Potom už len pár dní potápania, trajektov, komodských jašterov, kŕmenia krokodílov, hadov, hektického balenia a letíme domov.

Stalo to zato ale asi by som sa už viackrát nenechal nahovoriť...