Skalky v okolí Udine

Veľkonočné skalky v okolí Udine

Dobrá predpoveď počasia a niekoľko dní voľna cez Veľkonočné sviatky nám vnukli myšlienku navštíviť aj iné lezecké oblasti ako Priedhorie alebo Manín. Voľba padla na Taliansko a skaly v okolí Udine. Nikto z nás tam ešte neliezol, ale Fero zohnal sprievodcu a niekoľko informácii na Internete nás presvedčilo, že sa tam oplatí vycestovať. Vyrážame vo štvrtok ráno v zložení LACo, Fero, Dino, Jano a Vlado. Po 10 hodinovej ceste odbočujeme z diaľnice pred mestom Udine a zastavujeme pod skalami podľa sprievodcu č. 35, kde je celkom dobrý prístrešok na spanie. Len skaly nevyzerajú najlepšie, samé ľahké cesty. Na večer sa teda presúvame do oblasti č. 40, kde je v sprievodcovi rukou dopísané ... “Pro nás nejlepší oblast ...“ Realita ďaleko prevýšila naše očakávania a k tomu ešte kompletne zatečené previsy ... cestovať sem za lezením 800 km, tak to musí byť teda poriadny nadšenec. Už sa pomaly stmieva, tak hľadáme miesto na spanie – smer Dolomity. Nájdeme vysoko v sedle celkom dobrý prístrešok kde poniektorí aj preklepeme noc. Ráno malá turistika a opäť vyrážame hľadať skaly. Podľa sprievodcu oblasť 33 kopec ciest od 8a hore, tak to musí byť super. Konečne sme to našli, takmer priamo v meste Gemona. No nevyzeralo to najhoršie, ale všetky previsy zatečené, asi dve suché cesty. To sa už kalich trpezlivosti prelial a jednohlasne sa rozhodujeme preč čo najďalej. Dino navrhuje Lunignano pri Vincenze. Sadáme do auta, Fero pritlačí pedál na podlahu a o 2 hodiny vystupujeme v dedinke nad ktorou sa týčia perfektné skaly. Je tu kopec lezcov najviac z Talianska, ale aj Nemci, Francúzi, Rakúšania, Poliaci, Česi a teraz aj my. Hneď balíme batohy a vyrážame liezť. Lezenie takmer ako v Buoux, len trochu tvrdšia klasifikácia. V prvý deň sa nám darí vyliezť max 7a+ (Dino FL). Druhý deň sa pokúšame aj o ťažšie cesty, ale zdá sa že 7c je trochu tvrdý oriešok, takže ostávame zase na osvedčených 7a+ (Jano FL). Tretí deň musíme dať rest, lebo prsty sú z ostrých dierok akési tvrdohlavé. LACo s Ferom ale neoddychujú a veselo lezú 6-áčka akoby mali na rukách hrošiu kožu. Poobede nás prišiel pozrieť manínsko-talianský horolezec Kocúr aj s priateľom Morenom. Posedeli sme na pive a dozvedeli sa kopec zaujímavých informácii o lezení v Taliansku. Ďalší deň vyrážame na opačný koniec skál, nech to máme trochu aj v nohách. Lezieme až kým koža na prstoch nepovie - dosť. Vyliezli sme najviac 7b FL, Jano 2x a okrem toho cesty od 6c po 7a OS, FL. Väčšinou sme liezli všetko na prvý pokus. Ak niečo nepustilo hneď, tak druhý pokus to istil. Na tak krátkom zájazde ani nemá zmysel nacvičovať ťažšie cesty. Večer sa už iba zbalíme a ráno vyrážame domov. Nekonečná cesta sa nakoniec šťastne skončila a za nami už len zostalo zopár pekných lezeckých dní a v hlave myšlienka, že niekedy sa sem určite vrátime ...