MATTERHRON 2010
Matterhorn, Monte
Cervino, Veľká Becca, toľko názvov pre jediný štít, ktorý uchvátil Carella
a jeho rivala a premožiteľa Wympera, veľkých horolezcov, ktorí ako prví
vystúpili na taliansky a švajčiarsky vrchol tohto alpského velikána.
3. augusta vyrážame z Považskej Bystrice. Posádku tvorí Ivan Janoško,
Jano Fapšo, Palo Bednár a Petra Škrovánková (HK IAMES Bratislava). Po vyše 15
hodinách únavnej cesty sme v Cervinii v údolí Valtournanche a fotíme sa pod
Matterhornom, veď možno ho vidíme naposledy. V Cervinii camp nie je a za 12
Eur/osoba na noc nás v hoteli Sporting s dvoma hviezdičkami ubytovať nechceli.
Základný tábor máme pod dedinkou Valtournanche, kde
nás noc stojí 10,50 Eur/osoba na noc. Kemp je na peknom mieste, pod lesom
a každé ráno nás budí bača, keď vyháňa kravy na pašu. WC je šlapacie a sprcha je
za 50 cetnov. Ale dalo sa opláchnuť v niektorých umývadlách a bidetoch s teplou
vodou, alebo použiť hadicu so studenou vodou.
Po úspešnej aklimatizačke na Breithorn (4160 m.n.m.) sme zaútočili
na Beccu. Jana sa nám nepodarilo presvedčiť, aby s nami išiel aspoň na chatu,
a tak ideme v trojici. Triedime a redukujeme materiál na minimum. Berieme dva
spacáky, karimatky, lezecký materiál a proviant.
Slnko páli už od rána. Na chatu Ambruzzi chalani tak na pol ceste
stopli domorodcov na Land Roveri. Šetríme čas aj energiu. Od chaty to ide ako po
masle, iba Palo sa trochu trápi. Pred traverzom pod levou hlavou do sedla ho
čakáme. Terén sa nezdá byť ťažký a prechádzame ho ľahko. V sedle si dávame
sedačky, ale ešte sa nenaväzujeme, lebo terén suťou je stále choďák. Konečne sme
pri fixoch, ktoré vedú až na chatu. Jeden kolmý úsek sa istíme, inak to
nepovažujeme za potrebné.
Po tri a štvrť hodine od chaty Ambruzzi sme na mieste. Carrellova
chata vo výške 3835 m.n.m. vyzerá zdola ako domček na stračej nôžke. Vnútro je
komfortne vybavené plynovými horákmi a riadmi. Jedna miestosť je Guidov a druhá
je vybavená lôžkami v dvoch poschodiach s dekami. Najeme sa a zaľahneme. Večer
nás poctivo skasírovali po 15 Eur taliansky Guidi. Nastavíme budík na tretiu
hodinu a ide sa spať.
Ráno Palo pri rannej cigaretke konštatuje, že nie je taká kosa. Od
chaty ideme naviazaní. Prví ide Ivan, potom Palo a ja som posedná. Na oblohe
svietia hviezdy a dole žiari Cervinia ani zlato. No nám sneží na gebule. Sme
rozčarovaní, ale v chate je pohyb a ďalšie čelovky sa hýbu smerom k nám. Ideme
ďalej. Palovi je zle, ale vrátiť sa nechce. O chvíľu mi jeden z guidov dychčí na
krk a hučí po mne „avanti“! dobre, že ma nezhodil, blbec. Kričím na Iva, nech ho
pustí. Aspoň nám ukáže cestu, lebo sa dostávame na koniec fixov, kde sa v tme
ťažko orientuje. Popredbiehali nás skoro všetci arogantným spôsobom. Na konci
traverzu sa rozvidnieva, potom prekonávame Tyndallove reťaze a dostávame sa na
hrebeň. Ideme bez prestávky, terén je náročný, treba dávať stále pozor. Pod
vrcholovou pyramídou nechávame mačky ako niektorí pred nami a stúpame na vrchol
pomocou fixov a rebríka.
O 10,00 sme na vrchole. Po vrcholových fotkách nás Ivan súri dole,
tak si veľmi vrchol neužijeme. Poradie sme na chvíľu vymenili, tak idem prvá.
Dvakrát sme zlanili na 30 m a dvakrát na 60 m, inak sme všetko schádzali.
Posledný úsek nad chatou ma chalani spustili, zlomila som si prst pri výstupe
a už to začalo dosť bolieť. Pred štvrtou opúšťame chatu a čo najrýchlejšie
zostupujeme až do Cervinie. Naša púť sa končí o 19,30. Až na zahodený Ivanov
cepín a Peťin zlomený štvrtý prst na pravej ruke sme to prežili. V kempe nás
Jano čakal s polievkou. Vrchol a pre niektorých výškový rekord sme patrične
oslávili.
Dovolenku sme zakončili pri mori vo Finale ligure. Počasie ako
objednané, až na jeden usmoklený deň, ktorý sme strávili oddychom, sme si užili
slnka nad očakávanie. Nechýbali samozrejme pohody pri talianskej káve, nejaký
šoping, a pizza na záver. Všetko bolo tak, ako má byť!