Bašine postrehy
...
Po nedospanej opici som na
alkohol veru nemala žalúdok, takže som mohla nebadane všetko registrovať svojimi
čulými zmyslami. Uši boli na stopkách, pán Kluvánek (legenda bratislavského
lezenia, pôsobil v oblasti Schary, Bezingy a iných) sa rozprával s kýmsi
o akýchsi veľkých gulách, Dino pri ohni zasvecoval brata Vsetínčana do tajov ako
zbaliť ženu a gitaristi na čele so spevákom Ferkom Piačkom a inými podomácky
vyrobenými nástrojami sa neúspešne ladili až do skorého rána. Ale oči som si
išla vyočiť nielen na tanečných kreáciách Nora, Diany, Zuziek a Mirky ale i na
Pavlínke, ktorá behala z kuchyne s mastným chlebom, nuž vtom môj neklamný čuch
zavetril väčšie dobroty ako boli guláš či prasa, ktoré môj tráviaci trakt stále
nechcel prijať, ale rád si na týchto maškrtách zgustol Juston. Na chuť – ako
štvrtý zmysel som po dlhom čase prišla konečne Ferovi Kopeckému. Nuž a hmat som
radšej nepoužívala, aby nevznikli nedorozumenia, ktoré by si ráno aj tak nikto
nepamätal okrem mňa, ale istota je istota.
Ešte mi nedá nevychváliť do
nebies výdrž Ferka Piačka, kvôli ktorému som sa ráno o štvrtej skoro zabila, keď
išiel spať, lebo som práve liezla tretiu dĺžku akejsi ťažkej cesty, len pre to,
že mi chcel zaželať dobrú noc. Tak ma prebral, že som sa už vôbec nemohla do
cesty vrátiť a nakoniec sme to ani nedoliezli. Snáď v inom sne.