|
|
|
|
„Poľudňajší kľud“ Výber cesty bol vždy na Dinovi. Nebolo tomu ani teraz inak. Ráno sme sa nijak zvlášť neponáhľali, veď stenu máme pod nosom a aj na nástupe nás zdržali nenastavené mačky. Prvé kroky a pod Dinom sa trhá snehová doska. Stenou sa sypú prachové lavínky a zahaľujú ju do akéhosi závoja. Prvé dve dĺžky vedú snehovými žľabmi, hrabeme sa v sypkom snehu a narážame na skalu. Dino sa obáva snehu v žľabe, tak si vyberá skalné úseky. V druhej dĺžke tak prekonávame čiastočne vyľadnený kútik končiaci menším previsom. Postup znepríjemňujú prachovky, čo sa v pravidelných intervaloch na nás sypú. V takýchto podmienkach možno aj zlaníme. Na štande má Dino fajn náladu a po náhľade do nákresu pokračujeme. Nasledujú dve dĺžky v skale, ako podotkol Dino, lebo kút zrejme vyľadnený nebude. Tretia dĺžka začína traverzom v čistej skale. Sme v centre prachových lavín, ktoré sa neúnavne sypú a sypú. Za traverzom stienkou hore do úzkeho žľabu. Opäť obdivujem slušný odlez, keď šermujem so zbraňami v stienke na druhom konci. Na štand prídem ako snehuliak, nakoľko mi pri lezení spadla kapucňa a všetok sneh sa mi hromadil za krkom. Dino mi odstraňuje guče snehu z krku a vlasov. Sme v žľabe, kde sa hromadí všetok sneh padajúci zhora. Tento štand bude krutý. Ďalej postupujeme kútom rovno nad nami. Pri istení neustále hrabem nohami plošinku. Dino je už takmer na konci kúta, keď sa strhla riadna lavína asi meter od nás. Zakričal na mňa a ja som stisla oboma rukami lano, sklonila hlavu a prikrčila sa k stene. Keď prefrčal sneh čiastočne aj cezo mňa, rýchlo som sa pozrela hore, kde čakal Dino. Prikývli sme si, že sme v poriadku a pokračoval ďalej. Prachovky padať ale neprestali. Čakám na štande na povel, ktorý mi dovolí opustiť toto peklo. Lezenie kútom nie je zadarmo. Občas bojujem o centimetre a opäť zastavujem kvôli ďalším kýblom snehu, na ktoré som si snáď zvykla. Ešte sa nadrapujem s posledným postupovým istením, kde končil kút a vyliezam ľadovým prahom k Dinovi. Ten si popiskuje a aj ja som rada, lebo už vidím nad nami doľava ubiehajúci ľahký terén. Ale Dino vyťahuje nákres a ukazuje priamo hore na ľadový prah, cez ktorý sa valí prúdom sneh. Naznačujem na dolez doľava, ale rozhodnutie nechávam na Dinovi, ktorý chce predsa len doliezť variantu cesty. Tak poslušne zapnem lano do reverza a ešte pochválim Dina za super výkon. S pozdvihnutým egom a zároveň skromne dodáva jeho klasické slová, že je najlepší, ale až po Sabovčíkovi. Berie zbrane do rúk a stúpa k prahu hlbokým snehom. Zastane pod ľadom a v skale sa chce zaistiť, ale našiel zrejme iba starú skobu, ktorú použil. Pár švihov zbraňami a bol nad prahom a už frčí snehovým poľom, pretože sa jeho postup značne zrýchlil. Pomaly bude koniec lana, keď v tom strašná rana. Behom pol hodiny sa odtrhla ďalšia lavína! Dino! Pevne stisnem lano druhýkrát a čakám náraz. Otrasný obraz lavíny a v nej niekde Dino. Už je to tu, šupa hore, chytám pád, ale jediné medziistenie nevydržalo a pád pokračuje. Lano mi frčí cez reverzo, zachytí mi nohu a nasleduje druhá šupa do štandu smerom dole. Hodilo ma o skalu a potom to skončilo. Visím v štande a podo mnou na lane, ktoré sa stráca v kúto-komíne aj Dino. Kričím naň, no odpoveď nepočujem. Potrebujem si uvoľniť nohu z lana. Uvoľním istenie prúsikom, ktorý si zapnem na oko sedačky a vytiahnem nohu. Opäť kričím na Dina, ale márne a lano je bez pohybu zaťažené. Telefón nemám, tak kričím do doliny o pomoc. Snáď sa niekto motá okolo chaty, ktorú zreteľne vidím. V doline ostalo ticho. Iba prachovky sa neúnavne sypú okolo mňa. Začínam vyhodnocovať situáciu. Neviem koľko je hodín, nemám čelovku, Dino spadol dobrých 100 metrov, je zranený, možno mŕtvy. Musím ho vytiahnuť! Ako? Po prvé ďalší prúsik nemám. Po druhé by to mohlo trvať dlho. Po tretie neviem, čo s ním je a môžem mu pohybom ublížiť. To je veľa argumentov k tomu, aby sa tento prúser ešte zhoršil. Moje volanie o pomoc je nedostatočné, som uväznená na štande a prakticky mám Dina zaveseného na sedačke. Keď padne tma, som stratená a už nikomu nepomôžem. Prehodnocujem situáciu a je mi jasné, že sa musím dostať k telefónu. Ale najprv sa musím dostať zo steny. Ale zaťažený prúsik nemám šancu uvoľniť a na zbrane nedočiahnem. Musím sa vyprostiť zo sedačky. Vrtím sa, krútim sa, padám. Zo sedačky, v ktorej sedím je to ťažké najmä, ak nedočiahnem ani na zem ani na štand. Našťastie visí z neho nejaké stará slučka, ktorej sa chytím a tým sa odľahčím. Musí vydržať, inak letím dole. Pravá noha je už na snehu. Z ľavej uvoľňujem mačku, následne ju rýchlo nahodím, schmatnem zbrane, ešte posledný raz pozriem na štand, akoby som sa chcela presvedčiť, že Dina udrží. Nerada som opúšťala svojho spolulezca, ale v danej chvíli to bolo jediné, čo som preň mohla spraviť. V opačnom prípade hrozil prúser aj mne. Trávnato-skalný terén mi po dnešnom lezení nerobil veľké problémy a o pár minút som už stála na rebríku. Takmer som sa po ňom rozbehla, no terén mi rýchlo pripomenul, že opatrnosť ja stále nutná. Prechodom cez snehové pole som strhla ďalšiu dosku, inde mačky narážali na skaly a ja padám na kolená. Čas pokročil, ale stále som mala dosť času za svetla sa dostať až na chatu. Po reťaziach sa rýchlo spustila pod stenu a som zachránená. Traverzujem stenu smerom pod nástup, ale mám problém s orientáciou. Myslím si, že nám veci zasypala lavína, tak hrabem na jednom mieste, kde končia akési stopy. Nie to nebol náš nástup, idem ďalej, opäť sa ocitám v doske, padám na kolená, zapriem sa do svahu, stojím. Ďalej hľadám nástup, stena je zahalená do snehových závojov a niekde v nej visí Dino. To ma popoženie k veciam, ktoré už mám na dosah. Zapínam mobil a volám, no signál nie je a núdzové volanie je hluché, teda sa poponáhľam nižšie. Dovolala som sa okolo tretej hodiny na HZS, kedy sa spustila celá akcia. Trvala do osmej hodiny večera, kedy vyprostili členovia HZS Dina zo steny. Ako som predpokladala, nedalo sa už nič robiť. Záchranej akcie sa zúčastnilo aj veľa dobrovoľníkov vrátane chatára. Všetkým chlapcom ďakujem za skvelú prácu. Petra Škrovánková |
HK MANÍN Centrum 900/99 Považská Bystrica 01701 * klub@hkmanin.sk |
