|
|
|
|
Dino Kuráň – rozlúčka Vážená smútiaca rodina, vážené smútiace zhromaždenie, vážení priatelia. Všetkých nás ako blesk z jasného neba zasiahla tesne pred Vianocami správa o tragickej smrti nášho kamaráta Dina Kuráňa. Správa ťažko uveriteľná, zdrvujúca, ale žiaľ kruto pravdivá. Pocity, ktoré sa nedajú presne popísať, úzkosť, bezmocnosť, smútok, zmätok v duši. V hlave mi opäť zazneli verše môjho otca, ktoré napísal po podobnom tragickom odchode môjho brata, horolezca, ktorý zahynul v lavíne v Nízkych Tatrách v marci 1970: „To nebolelo, biely blesk lásky našich mileniek hôr, len to bolelo, že vám najdrahší srdcia zasiahol.“ Neviem to lepšie vystihnúť, lebo tu je povedané skoro všetko o nás horolezcoch. Asi toto by chcel povedať aj Dino svojim najbližším. Vieme, že hory sú nebezpečné, že sa z nich jedného dňa nemusíme vrátiť. Ale napriek tomu je tá láska silnejšia, lebo hory a lezenie nám ju vracajú, lebo nás napĺňajú, dávajú nám možnosť žiť skutočný život. A máme v sebe po celý život aj tichú výčitku, že môžeme svojim konaním spôsobiť tú najväčšiu bolesť svojim blízkym, aj keď robíme všetko preto, aby sa to nestalo. „Dino, to si nám nemal urobiť!“ Koľkí z nás si v tom vianočnom čase povedali túto vetu. Dino, skúsený a zodpovedný horolezec, jednoduchá cesta blízko chaty. Situácia, v ktorej bol desiatky ráz predtým. Situácia, v akej sme my sami boli desiatky ráz. A my sme tu, ale jeden z nás nie. Stále musíme nad týmito záhadami rozmýšľať, snažiť sa ich pochopiť. Aj na poslednom jamesáckom týždni na Symbolickom cintoríne som o tom hovoril. O tom, že nikto z nás nechce v horách zomierať, ale napriek tomu v horách a na skalách zomierame. O zodpovednosti, o skúsenostiach, o tom, že aj chyby sú súčasťou nášho života v horách. Že smrť si nevyberá len neskúsených či nezodpovedných, že nás môže postretnúť kedykoľvek, na skalách či vo veľkej stene, na Maníne, v Tatrách či Alpách, v extrémnej horolezeckej ceste, ale aj pri ľahkom výstupe či na exponovanom chodníku. A že je tu niečo mimo nás, čo nedokážeme ani ovplyvniť, ani pochopiť. A môžeme tomu hovoriť šťastie, náhoda, naša horiaca sviečka, môžeme sa na to dívať očami veriaceho či ateistu. Len musíme tieto skutočnosti akceptovať. Ale je rozdiel, ak sa to týka najbližšieho člena našej rodiny, najbližšieho kamaráta. Potom sa so smrťou vyrovnávame oveľa ťažšie a niekedy sa s ňou ani vyrovnať nedá. V roku 1971, keď sa Dino narodil, som v Tatrách liezol svoje prvé ťažké horolezecké cesty. Presne o dvadsať rokov neskôr v lete 1991 sme sa s Dinom prvý raz naviazali na spoločné lano pod Marmoladou. Už vtedy bol vynikajúci lezec a postupne sa z neho stal jeden z najlepších slovenských alpinistov. Ale základy týchto úspechov dostal tu na Manínoch, lebo mal to šťastie, že tu žil, že tu vyrastal, že sú tu jedny z koreňov slovenského horolezectva, že je tu horolezecký klub s najväčšou tradíciou. Mať za sebou zázemie a ľudí z horolezeckého klubu Manín je pre mladého talentovaného horolezca priam boží dar. V týchto podmienkach vyrástlo mnoho skvelých horolezcov, mnoho členov reprezentácie, mnoho osobností slovenského horolezectva. Istotne vám všetkým by chcel Dino za toto poďakovať. Lebo Dino tu nemal len lezecké zázemie, ale skutočných kamarátov ochotných vždy pomôcť a ktorí pomáhali aj v tom prozaickom živote, ktorým nie je jednoduché sa prebíjať. Rovnako to bolo s mnohými Dinovými kamarátmi a spolulezcami aj mimo manínskeho klubu. Tá pomoc, to obohacovanie sa bolo vzájomné a všetci Ti Dino ďakujeme za každú chvíľu, ktorú sme mohli s Tebou prežiť. Hovoriť o Dinových výstupoch a horolezeckej kariére môžeme na tomto mieste len všeobecne. Od rodných skál, cez pieskovcové oblasti, Tatry až po Alpy a Karakoram zanechal Dino svoju nezmazateľnú, jedinečnú stopu, ktorá presahuje hranice Slovenska. Jedna z jeho ciest sa volá Vertikálny balet, odvíja sa mi od tohto názvu vertikálny baletník, vertikálny bojovník. To bola snáď jeho najväčšia sila, v kombinácie s vytrvalosťou, výbornou lezeckou technikou a psychickou odolnosťou. Dino dokázal liezť na hranici možností aj pár metrov nad nitom, aj veľa metrov nad zlým istením a to z neho robilo skutočného alpinistu, akých je na svete málo. Dinových 8+ bolo rovnakých pri nite, vysoko nad kruhom na piesku, aj pri dlhom odleze od zlého istenia na Marmolade. A podľa dĺžky odlezu sa Dinových 8+ menilo pri prelezoch v očiach horolezcov na deviatky či desiatky. Áno, Dino bol fanatik skál, tradicionalista a ostanú nám po ňom desiatky skvelých výstupov. Nielen tých najťažších na domácich skalách, ale desiatky krásnych ciest, stovky istení, ktoré osadil. Mnoho otvorených smerov a celých oblastí ako je Predhorie či tá posledná tradicionalistická lezecká oblasť pri Ladcoch. Cesty na piesku v Teplických skalách zostanú navždy lezeckým skvostami, aj keď nie často opakovanými, ale vysoko cenenými. A tie marmoladské bomby, či nové cesty v Bergeli, postupne sa im dostáva viac a viac ocenenia a je to vďaka Tebe, Dino, skvelá skutočná reprezentácia Slovenska a slovenského horolezectva. To, že si bol slovenskej horolezeckej reprezentácie s malými prestávkami vyše dvadsať rokov až do posledných chvíľ, časom vybledne. Ale Tvoje lezecké cesty tu ostanú navždy. Aký bol náš kamarát Dino? Nuž nezaprel v sebe gény, bol jednoducho kuráňovský, nedá sa to inak povedať. Možno pôsobil na niekoho až príliš silácky, pri náhodných stretnutiach machrovsky. Ale tí, čo ho poznali dlhšie a hlbšie, vieme, že v skutočnosti to bolo inak. Napriek jeho zložitej povahe a osobnosti, bola tá siláckosť len v rečiach a vonkajšom výraze, nie v konaní a jeho činoch. Naopak, v skutočnom živote bol skôr zraniteľný, komplikovaný a v niektorých momentoch i nešťastný, nie jednoducho si hľadajúci svoje miesto v osobných vzťahoch a v živote. Koľko sme s ním zažili zábavy, rozhovorov, doberiačiek a rôzneho vyrývania. Tak, ako si Dino mnohých doberal, tak bol aj sám vďačným terčom v tomto smere. Ale nikdy v tom nebola zákernosť, zloba, vždy to bolo jedinečné, neopakovateľné, originálne, kuráňovské, tak ako bol jedinečný, neopakovateľný, originálny a nenahraditeľný Dino. Mnohými aj nepochopený, ale pre oveľa viac ľudí lezecký vzor, jedna z najvýraznejších osobností slovenského horolezectva posledných rokov. Dino, lúčim sa s Tebou za všetkých kamarátov z manínskeho klubu, za všetkých kamarátov a spolulezcov, za všetkých jamesákov a horolezcov. Tak, ako si nám v tomto sviatočnom čase hlboko, hlboko zasiahol naše srdcia, tak hlboko v nich navždy ostaneš. Zostaneš v nich a budeš s nami, na Manínoch aj v chatke v Bielovodskej doline, na pieskovcových vežiach, na žulových ihlách v Chamonix aj pod Marmoladou. Dúfam, že aj keď strašne z ďaleka a zvysoka, nás budeš sprevádzať na našich cestách. A že nás budeš počuť, tak ako aj toto moje posledné s bohom, Dino. Igor Koller
foto: [Palo Baliga] | ||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
HK MANÍN Centrum 900/99 Považská Bystrica 01701 * klub@hkmanin.sk |
