Keď som bol predsedom HK Manín Lacom Makayom mladším požiadaný, aby som pri príležitosti  60.-tin Pištu Holku niečo napísal, bránil som sa tomu. Za prvé čas, keď sme spolu aktívnejšie liezli, je už dávno minulosťou a pamäť okrem iného tiež slabne. A za druhé, keď Pišta liezol svoje najkrajšie a najhodnotnejšie výstupy, ja som nebol  naviazaný na druhom konci jeho lana. Z toho zákonite vyplýva, že sú povolanejší, ktorí by mali vyhodnotiť jeho celoživotný výstup roka. Keďže sme okrem lezenia spolu prežili pekné chvíle aj pri inom druhu športovej činnosti, žiadosti týmto vyhovujem.
     Pištu som spoznal niekedy v polovici 70.-tych rokoch minulého storočia, kedy som v Považskej Bystrici pôsobil ako orgán VB.  Spomínam to preto, že sme išli spolu na rodinno-turistický výlet do Vysokých Tatier jeho osobným autom.  Jazda to bola podľa neho športová, podľa mňa šialená. Keďže som mal v náplni práce poznať aj sadzobník pokút za dopravné priestupky, začal som mu sumy zratávať. Ešte sme neboli ani na Liptove a už presiahli cenu jeho na tú dobu krásnej Škody 100. Neviem, či som sa viac vybál pri tejto jazde alebo keď ma len tak, akože istil v ceste pani Štaflovej na Volovku. Ja som vyliezol spod previsu, lano som mal niekoľko metrov nedobraté,  a uvidel som Pištu, ako si na jednej ruke zubami robí manikúru a druhou rukou si íska vlasy za ušami, pričom s veľkým pôžitkom obzeral okolité vrchy.  Obidve hororové situácie som bez najmenšej ujmy prežil. Pišta ako organizátor tejto akcie po úspečnom zdolaní Kriváňa a dlhodobom prehľadávaní tatranských osád od západu na východ zohnal primerané ubytovanie vo vile Aurora niekde v Tatranskej Lomnici, t.j. spali sme v garáži na zemi. Pišta v dobrej snahe zavďačiť sa domácej za strechu nad hlavou zalichotil jej, že je pekné, keď svoju vilu pomenovala po krížniku, z ktorého súdruhovia strielali na Zimný palác v Petrohrade. Mne sa táto teória ako absolventovi VUML (pre mladých: večerná univerzita marxizmu-leninizmu)  celkom páčila. Nie však domácej, ktorá ako stopercentná maďarónka mu nespisovnou slovenčinou a obrovským opovrhnutím odvrkla, že ona a jej vila nemajú nič spoločné s komunistami, ale že vila má meno po bohyni rannej zore.
      Ako vidno, už vtedy sa prejavili Pištove organizačné schopnosti, (čiže, vždy sa ide tak, ako Pišta chce), a tak v kruhu priateľov z Banskej Bystrice, Brna a Klátovej Novej Vsi, kde teraz žijem, voláme Pištu ŠTEFAN. Keď ideme na spoločný výlet, a Pišta nie je s nami, bezradne sa dohovárame, kto bude dnes ŠTEFAN. Platí to pre horolezectvo, turistiku, cykloturistiku, bežecké lyžovanie, skialpinizmus a iné. 
      Raz sa Pišta rozhodol, že spoločného priateľa Láďu z Brna, bývalého príležitostného horolezca, ním nazvaného Cizáček, (meno cizáček mu dal podľa českého hanlivého názvu cizák pre cudzinca) vytiahneme južným pilierom na Volovku. Počasie bolo nádherné, ako stvorené pre náročnejšie výstupy, tak  čoby ŠTEFAN neurobil pre priateľa. Takmer na silu ho naviazal na lano, nakoľko Cizáček v nádeji, že nebude musieť liezť, tvrdil, že to zabudol. Nastúpili sme. Po prvej dĺžke, však Cizáček vytraverzoval do sutinového žľabu spadajúceho spod Východnej Volovej štrbiny, odviazal sa a ušiel. V bláhovej nádeji, že zachráni situáciu, zavolal na Pištu, že pokiaľ my vylezieme na vrchol, on pripraví obed. ŠTEFAN si len odpľul a zareval: ZOŽER SI HO! 
     Inokedy sme spolu s Cizáčkom absolvovali turisticko-botanický výlet Červenými vrchmi. Botanickým preto, že obidvaja sú milovníci vysokohorského kvietia. Deň bol krásny, horúci a skoro bez chyby. Tá chyba spočívala v tom, že Cizáček si zabudol zobrať vodu, a tak si celým hrebeňom popri poznávaní kvietia a určovania jeho mena slovenskými, českými a latinskými názvami intenzívne upíjal z Pištovej fľaše. A tak už asi od Temniaka nemali čo piť a sušili huby. Pri narazení na prvú vodu pod Tomanovským sedlom Cizáček  nepil a na zúrivý dotaz Pištu prečo teraz nepije, mu veľmi milo odpovedal, že si vyrátal, že približne za štyri hodiny dôjdeme na Podbanské, kde je Krčma pod Kriváňom a on si pěstuje žízeň na škopka - čo v brnianskej hantýrke znamená, pivo. Pišta neodpovedal, a podľa zásady, že s lajdákmi treba jednať nekompromisne a benevolentne sa prudko otočil a mĺkvo kráčal dolu dolinou. Cizáček šiel za ním a celou cestou mlel hubou, učil Pištu horopis Vysokých Tatier a vôbec, ale vôbec mu nevyschlo v hube, čo Pištu priam iritovalo, ba dalo by sa povedať až sralo.
     Raz sme spolu s priateľmi z Banskej Bystrice a Pištom absolvovali jarnú skialpinistickú lyžovačku v Malej Fatre. Lanovkou sme sa vyviezli z Vrátnej pod Snilovské sedlo odkial sme pod vedením ŠTEFANA vystúpili na Veľký Kriváň a ďalej sme zjazdovali a vystupovali na Chatu pod Chlebom, Chleb a Poludňový Grúň. Naspäť sme sa vracali popri hornej stanici lanovky do Vrátnej. Zjazd popod lanovku na jarnom mäkom snehu bol na moje choré koleno veľmi náročný a tak som viditeľne zaostával. Priatelia z Ban. Bystrice lyžovali ďalej, ale Pišta ma nezištne čakal pri jednom z horných stožiarov lanovky, pričom sa s pocitom blaženosti a bezstarostlivosti vyhrieval na jarnom slniečku. Kedže bola už pokročilá jar nedalo sa zlyžovať až k údolnej stanici lanovky a tak som s Pištom v pätách dobehol priateľov, ktorí si odopínali lyže, pozreli sa na nás a spýtali sa Pištu, kde má ten fantastický rupsak s našitým krásnym odznakom inštruktora horolezeckej školy. Pišta nepovedal nič, len sa na mňa akosi smutne pozrel, odopol si lyže, prehodil si ich na ramená a po vajcovom snehu / t.j. taký pri ktorom sa skialpinista zabára až po rozkrok/ dal sa vystupovať po horezabudnutý inštruktorský rupsak k stožiaru lanovky, kde s takým pôžitkom odpočíval pri čakaní na  mňa.  Za tie roky, čo sa s Pištom  poznám som ho len jediný krát videl pri činnosti, kedy nebol ŠTEFAN. Bolo to na Jadrane pri námornom jachtingu. Aj keď vedel kde je sever, poznal rozdiel medzi salingom, šeklom či vinšom a rozpoznal boru od rannej brízy bol väčšinou kapitánom našej jachty využívaný len ako balast. /v jachtingu je to účelové zaťaženie plavidla na dosiahnutie alebo zlepšenie stability/. Hoci netrpel morskou chorobou a mocne neodpľúval do mora /čiže negrcal/ zdalo sa mi, že ho námorný jachting neočaril. Skrátka more a vietor nie sú jeho priority.    O Pištovi alias ŠTEFANOVI, by sa dalo ešte veľmi dlho rozprávať. Napr. ako sme liezli na Českomoravskej vrchovine na Čtyři Palice a Drátnik a večer v miestnej hospúdke v obci Blatiny pili výborné pivo a prekrikovali sa v speve s miestnymi lezcami. Alebo ako sme pili teplé pivo a Slovenskú domácu prudko,  pitnú slivovicu po zdolávaní 400 metrových stien vápencového kaňonu Vraca v Bulharsku. Bolo by potrebné spomínať aj na nádherné zimné túry na bežkách Prielom Hornádu, či jeho úsporné skratky z hrebeňa. Javorníkov cez hrobliny a bodlačie.  Krásne chvíle s priateľmi sme zažili aj pri raftingu na Dunajci a cyklotúrach v poľskej časti Pienin. Cykloturistika, aj keď krásna má pre nás junákov aj určité riziká. Spočívajú v tom, že mrcha sedlo tlačí príliš tvrdo na naše /že vraj procesom starnutia zväčšené/ predstojné žľazy ináč prostaty, čo môže, ale nemusí viesť k poruchám močenia a nedajbože aj sexuality.
Aj, keď išlo takpovediac o hovno /lebo ak nejde o život ide v podstate o hovno/   nezabúdam a som mu vďačný aj za skialpinistickú túru za hustej hmly a nepríjemnmého vetra z chaty M.R.Štefánika cez Ďumbier na Chopok. Keď som vďaka starým kolenám nestačil rýchlonohým chalanom z HK Manín Pišta ma spoľahlivo doviedol na Kamennú chatu. Neviem, či Pišta bude mať čas prečítať si tieto moje riadky ešte pred svojim slávnostným pasovaním za člena Klubu  60plus /pokial viem túto parádu nechce ani za živého boha, pretože on je stále mladý, nazvať oslavou svojich  60-tin/.Pevne však verím, že ano a tak mu chcem  takto poďakovať, že ma stále hecuje k zvyšovaniu adrenalínu v krvi, že mi neodporúča /ako niektorí nechápaví sráči/, aby som vo svojej novej funkcii -žena v domáctnosti- sedel na riti a staral sa o domácnosť, mladú babu a šesťročnú dcérku.  Pišta ďakujem Ti, že si môj dlhoročný ŠTEFAN a že mi aj teraz -vyhrázaš-,že po vyliečení tvojho ľavého a môjho pravého operovaného kolena ma ešte niekde vytiahneš /ja by som navrhoval kôlivá jeho antioxidačným účinkom na červené víno/. Zároveň Ti odporúčam, ba čo priamo Ťa žiadam, aby si poďakoval svojej tolerantnej a hlbokochápajúcej manželke Zuzke za to, že Ti vytvorila vhodné rodinné zázemie pre naplnenie Tvojich športových zámerov a tým nepriamo aj mne, ako Tvojmu športovému /vďakabohu nie však životnému/ partnerovi.Na záver Ti s pozdravom Hore zdar prajen veľa zdravia a pohody do ďalšieho života a množstvo pekných športových aktivít.     aktivít.                                                                                                                    Laco Haverla    PS :     PS: ŠTEFAN spomínaš si ešte vzhľadom na Tvoj vek, aký je rozdiel medzi horoleskyňou a horolezcom ...nevieš...Nuž taký, že ona môže dosiahnúť vrchol už v základnom tábore.

Plukovník vo výslužbe Laco H.